V bývalej práci sa jedného dňa rozleteli dvere a v nich stál náš šéf. „Chcem Vám povedať, že moja žena bola nadšená jazykovým pobytom organizovaným cez Angloville (angloville.cz). Tak ak budete mať potrebu jazykového kurzu, skúste.“ Na jeho slová som si spomenula o nejaký čas, keď som rozmýšľala ako si spestrím život. Bola som po rozchode a cítila som nekonečnú potrebu zažiť niečo nové. Sadla som za komp a keď som zbadala týždňový kurz angličtiny priamo na Sliezskom dome (sliezskydom.sk), bolo rozhodnuté. Týždeň v novembri, vo vyprázdnených Vysokých Tatrách, parááááda. Angličtina, hory a foťák. Čo viac mi treba? Noví ľudia, staronové miesto a moja vášnivá záľuba zvečňovať chvíľky. Všetky inštrukcie, písomné aj telefonické, som s organizáromi vybavila, zostáva už len čakať na november.
V Poprade na stanici čakám na autobus, ktorý ma má vyzdvihnúť a odviezť do Tatranskej Polianky. Šiel síce priamo z Prahy cez Bratislavu, ale ja som mala ešte iné turistické povinnosti na Liptove. S organizármi sme sa preto dohodli, že pristúpim až v Poprade.
Vonku prší, fúka ľadový vietor. Velebím svoj nápad obliecť si páperku a na ňu tenkú waterproof bundu. Rozmýšľam, čo ma hore čaká. Kufor mám plný vecí vhodných na všetky druhy počasia. Dokonca aj mačky som pribalila. Hore môže byť ľadovo. V tom vidím autobus s veľkým žltým nápisom Angloville. Otvárajú sa dvere a vystupujú vysmiate tváre mojich anglických lektorov. Ak mám definovať rozdiel medzi ľuďmi zo zahraničia a slovákmi, vždy mi vyjde jedna do oka bijúca vec – ÚSMEV. Na tvárach rôznych tvarov, farieb, vekov vidím široký srdečný úsmev. Aj keby som mala neviem akú dumavú náladu, ich úsmev je nákazlivý. Spolu so mnou nastupujú do autobusu ďalší „žiaci“. Sadáme si na voľné miesta a „angličania“ z Holandska, Anglicka, Kanady, USA, Austrálie, Hong Kongu … (dúfam, že som na žiadnu z krajín nezabudla) postupne prichádzajú a milo sa nám prihovárajú. Zaraz majú predstavu o našej úrovni angličtiny.
V Polianke na parkovisku už na nás čakajú hotelové autá. Hore je vraj psí čas. Vezieme sa ako páni, až pred dvere Domu. V novozrekonštruovanom hoteli som zatiaľ nebola. Na Sliezskom dome som strávila 3 noci ako 9 ročná. Boli sme tam na školskom výlete. Ale to hotel vyzeral ešte inak. Voda v plese bola vtedy tak čistá, že keď som sa jedného rána rozbehla umyť si ruky, nevšimla som si, že už stojím po členky vo vode. Turistikovala som vtedy s mokrými nohami. Odvtedy som sa tam zastavila len na krátke občerstvenie počas túr.
Teraz vchádzam do moderného interiéru, všade trma-vrma, akurát sa menia hostia. Beriem kľúče a som zvedavá, s kým budem na izbe. Avšak keď otvorím dvere, vidím len kufre, človeka nikde. Až po chvíľke, kedy mám už skoro všetko vybalené, vstupuje sympatické žieňa. Vravím:“ahoj, som Zuzana“. A naspäť sa ozve: „ahoj, ja tiež“. Takže sme taká „double Zuza room“. Som spokojná. Dozvedám sa čo to o jóge, Zuzankinej práci a rodine.
To však už mierime do spoločenskej miestnosti, kde sa všetci zoznamujeme a dostávame študijné materiály a inštrukcie. Našou záverečnou skúškou bude prejav pred všetkými o téme, ktorá nás zaujíma a chceme ňou aj ostatným rozšíriť obzory. K tomu si losujeme mentora z radu lektorov. Ten s nami bude zveľaďovať štruktúru, výslovnosť a celkový „feeling“ našej reči. Vylosovávam si Theresu, sympatickú staršiu dámu z Kanady. Čo je skvelé, je narodená v rovnaký deň a mesiac ako ja, takže sme skutoční blíženci. Hneď jej vešiam na nos tému – v tom čase som plná informácií o futbalovom tíme Premier League Liverpool FC (liverpoolfc.com), ale najmä o jeho trénerovi Jürgenovi Kloppovi (jurgenklopp). Mám tričko s jeho portrétom, ručne maľované. Pripadá mi to výborná kombinácia – prídem zahalená, dám pár rečníckych otázok typu „Try to guess, who I am going to speak about?“ a potom sa odhalím. A poviem, čo o Jürgenovi povedať chcem. Theresa je nadšená. Následných 5 dní vylepšujeme moju prezentáciu. Okrem toho máme rôzne iné hodiny. Mám objednanú konverzáciu dvaja na jedného. Chcem si trénovať nielen rozprávanie ale aj počúvanie – aj native speakrov, aj rovnakých študákov ako som ja. Každú hodinu máme s niekým iným. Super. Nie je čas na nudu, či nechuť. Za vrchol tvorivosti považujem úlohu, kedy sme rozdelení do tímov a každý má natočiť horor. Tu si uvedomujem silu mladších ročníkov, ktorí v momente vedia video zostrihať, ozvučiť, zatraktívniť. Len čumím. Moja herecká rola je mimoriadne vážna – mám nájsť mŕtvolu, dostať hysterický záchvat a počas neho byť zavraždená tiež. Samozrejme s rôznymi gestikuláciami a hlasovými prejavmi. Moje herecké gény po otcovi majú možnosť vyjsť z útrob môjho ja. Keď si večer pozeráme všetkých šesť filmov, smejem sa, až mám kŕče v bruchu. Výborná zábava pri tvorbe a aj pri sledovaní výsledku.
Dosť o angličtine, každému kto sa chce vzdelávať v tomto jazyku a pri tom zažiť kopec srandy vrelo odporúčam!
Čo okrem angličtiny stojí za zmienku, je samotné horské prostredie. Každé ráno, obedňajšiu, či poobednú prestávku venujem prechádzke okolo Velického plesa. Hneď v prvé ráno sme všetci zaskočení. V noci nasnežilo a všetko je pod bielou vrstvou jemného snehu. Škoda len, že turistický chodník smerom nahor je už zatvorený. Naša prvá lektorka Joyce nám navrhuje hodinu vonku. Počas nej sa mení počasie zo slnečného na hmlisté, zamračené a opäť slnečné. Bežím si rýchlo po foťák, treba využiť svetlo a tieň. Na ďalšie dni je hlásená prudká víchrica a lejak. Možno už chuť chytiť foťák do ruky nebude. A naozaj, v noci sa budíme na hukot meluzíny a ďalšie tri dni leje ako z krhly. Keď sa konečne vyčasí, miesta, ktoré boli plné skál sú zaplavené, dokonca pod Velickým vodopádom nevieme vôbec prejsť. Leda ak bosí, do pol lýtok vo vode. Jeden zo spolužiakov tak činí, výšku hladiny si teda nevymýšľam. Každé ráno chodím okolo tých istých skál, stromov, tráv. Každé ráno však vidím všetko inak. Iné farby, iné uhly. Je to tu čarovné. Surové, malebné, dychberúce.
Týždeň prejde ako voda. Sedím vo vlaku a z okna spokojne sledujem miznúcu bodku pod Gerlachom. Sliezsky dom, ďakujem, bol si skvelý hostiteľ!
