Katarínku – mamu – poznám dlho. Asi tak 24 a pol roka. Z čias, keď sme po vysokej škole obe začínali v istej inštitúcii. Stretávali sme sa na Akadémii vzdelávania na hodinách angličtiny. Bola tam sranda, radosť sa učiť. Potom zmizla z môjho zorného poľa. Sem tam som ju zahliadla na obede, či schodisku, ale bližšie rozhovory neprebehli. Až tesne pred mojim rozhodnutím skončiť kariéru bankového úradníka ju presunuli na náš odbor. A tak ako v minulosti, aj teraz sme si hneď sadli. Je vtipná, jej humor si pamätám z dávnych čias. A je veľmi dobrý človek, nápomocný v sekunde, keď začnete rozprávať.
Jedného dňa, len tak spontánne, debatujeme o jej dcérach a ako ich v detstve nechávala fotiť. A mne hneď napadá: „a nechcete spoločné fotky, niekde vonku? Spravíme si piknik.“ Slovo dalo slovo a v jedno sobotné poobedie zastane auto pred mojim vchodom a ja sa súkam na sedadlo spolujazdca. Vzadu dcéry, ktoré ešte nepoznám. Ale už čoskoro zisťujem, že sú to fajn baby, s ktorými si mám čo povedať. Vybrala som moje obľúbené miesto nad Devínskou Novou Vsou. Sandberg (Sandberg) je zázračne vyľudnený. Pravdepodobným dôvodom je predpoveď počasia. Zatiaľ, čo rozkladáme deku a z košíka vyberáme dobroty, začnú na nás padať prvé kvapky dažďa. Pozriem hore a nič. Nevidím žiaden oblak. Skadiaľ teda padá tá voda? Na rakúskom území sa v diaľke črtá lejak, ale riskneme to. Kým príde k nám, vari stihneme niečo odfotiť. A ako šibnutím čarovného prútika, kvapky dokvapkajú, mierny vánok sa rozvánkuje, teplota zostáva viac než príjemná. Super čas na piknik pod holým nebom. Dievčatá sú ochotné pózovať a tak si užívame príjemné chvíľky. Energia medzi mamou a dcérami prúdi, sem tam zaiskrí, sem tam sa vo vzduchu rozplynie smiech. Tak ako to v živote medzi mamou a dcérami naozaj chodí.
