Videli ste uz obnovu manželského sľubu? Ja hej, prvý krát a dúfam, že nie posledný.

“V dobrom aj v zlom!” Tak znie sľub, ktorý väčšina z nás aspoň raz v živote vyslovila, či vysloví, či už na miestnom úrade, alebo v kostole. Väčšina z nás dúfala, či stále dúfa, že tento sľub bude vyslovený naozaj len raz. Život nám však prináša rôzne prekvapenia. Napriek nim, stále verím na lásku. Milujem pozorovať zaľúbený pár, je jedno či mladý, stredného veku alebo ten skoršie narodený. Mimika, pohľad, gestá … to všetko prezrádza, v akom láskyplnom zväzku sa nachádzame.

Janku a Petra poznám zo školy etikoterapie (advaita.sk). Som svedkom ich snahy o porozumenie, toleranciu a hľadanie riešení vo chvíľach, kedy nie vždy svieti slnko. Jedného dňa ma Janka prekvapila otázkou: “Zuzi, čo robíš 26. mája poobede?” Úprimne povedané, na pláne som nemala nič, keďže 25. máj je dňom môjho zrodu a toho roku mi pribudol piaty krížik na chrbte. To si zaslúži poriadnu oslavu v kruhu najbližších. Zvedavosť mi hneď našepkala protiotázku:”Prečo?” “No vieš … chceli sme Ťa poprosiť, či by si nám neodfotila obnovu manželského sľubu, ktorú budeme mať na Devíne. Ešte nič bližšie neviem, ale hneď keď budem, zavolám Ti podrobnosti”. “Obnovu manželského sľubu? To je čo?” “Hmmm,  pôjde o taký asi hodinový rituál podľa živlov, budú to viesť dve dievčence a my budeme počúvať a vravieť, čo bude treba. Vieš, uctíme si vzduch, vodu, oheň a zem. ” Neváham ani sekundu: “jasnéééé, rátajte so mnou. Koľko ľudí tam bude?” “No iba my a deti, Petra a Tina a Ty. Chceme intímnu atmosféru, žiaden cirkus.” Jankiným slovám veľmi dobre rozumiem. Ani ja nemám rada cirkus. City rada prejavujem tomu, koho sa týkajú. Nik navyše nie je potrebný.

A tak sa teším mesiac dopredu. Prejdú moje narodeniny, mimochodom bol to jeden z top dní vôbec, jedno prekvapko za druhým, samé príjemné.

Je 26. máj a sadám do auta, kde na mňa hľadia 4 páry očí. Na moju otázku: “tešíte sa?” počujem dve kladné a dve nijaké odpovede. Nijaké sú od detí. Rozumiem im, netušia, že každý z nás niekedy potrebuje počuť, či vysloviť slová inak ako každodenne. Že chceme cítiť slávnosť, prekvapenie, obrad. Že si chceme zapamätať ten prchavý okamih, ktorý sa nám emočne vryje do každého póru nášho tela. Rozumiem, že pre nich sú v tejto chvíli oveľa dôležitejšie hry s kamošmi a tréningy. A tak sa len usmejem a vravím: “kľudne buďte vážni, nemusíte sa usmievať, hlavne nech ste prirodzení a nehráte niečo, čo necítite.” A na rodičov len žmurknem.

Janka má krásne dlhé vyšívané šaty. Peter je celý v ľane. V areáli hradu na nás už čakajú Petra (petrachristo.rozkvitni, petrachristo_rozkvitni/) a Tina (Kruh sesterstva, tina.kucharekova). A este sa k nám pridáva Jankina kamarátka Soňa, žieňa s krásnymi očami a milým úsmevom. Bude hrať na gong a misku počas obradu (sonakorec). A potom už vnímam všetko len cez hľadáčik. Neopíšem Vám nič slovami, za mňa to povedia fotky. Viem len jedno … takýto obrad by som chcela raz zažiť aj ja. A to veru nie som veľký vyznavač obradov. Bola som dojatá, a prezradím, že aj slzy mi v istú chvíľu vyhŕkli. Ostáva mi veriť, že tento druh fotenia nie je posledným. S veľkou radosťou si ho zopakujem kedykoľvek a kdekoľvek.

Na zdravie a večnú slávu “staromanželov”! Živijo! A veľké ďakujem patrí aj deťom, za ich úsmev pri fotení .-).