Jedného dňa mi cez What’s up prichádza správa: „Dobrý deň, mala by som záujem na nafotenie fotiek na webovú stránku Soundhealing therapy a Access bars therapy. Môj kontakt access_zuzana_otrubova „.
Dohodli sme si stretnutie. Pri Čumilovi. Káva v meste.
Predo mnou stojí vysoká, štíhla, atraktívna žena. Krásne dlhé vlasy a nádherné upravené ruky. Pokojný prejav. Tie ruky ma fascinujú. Aj mne, vždy keď si nalakujem nechty (čo už tak často nebýva), každý pozerá na ruky. Už chápem.
Sedíme oproti sebe – dve Zuzany. Počas rozhovoru, v kaviarni sedíme hneď pri okne, sa pristihujem ako nevnímam reč, ale už teraz v hlave fotím. Svetlo krásne tvaruje Zuzaninu tvár. Keď nakloní hlavu a sklopí oči, je veľmi ženská. Sedíme a máme veľa podobných vnímaní a pochopení. Zaujímavé, stretnúť niekoho a zistiť, že ešte aj do rovnakej etikoškoly (advaita.sk) chodíme. Teda Zuzana ju už ukončila.
Dohodli sme sa na skorú rannú hodinu. Je ešte tma, keď schádzam dole schodmi k jej autu. Ideme von, do prírody. V mobile som našla, že slnko vychádza o 7:31 letného času. Máme teda pol hodinku na presun. Ale má byť zamračené a hmlisto. Rada by som predsa len to slnko.
Ráno je ako maľované. Žiadne mraky, len jemný ranný opar. A svetlo vychádzajúceho slnka ožiaruje krajinu sťaby som pozerala na obrazy impresionistov. Zuzana je tvárna, má niekoľko alternatív oblečenia, radosť fotiť. Striedame pozadia a zároveň aj odev. Fotíme ju v pohybe, ale aj v statickej póze. Z diaľky, aj z blízka. S rozpustenými vlasmi aj v krásnom hustom cope. Skrátka a dobre, namiesto 100 fotiek, aká je moja obvyklá norma, jej o dva dni posielam fotiek 309. Neviem vybrať menej. Je mi ľúto vymazať obrázky, ktoré sú iné a dobré. Som zvedavá, či bude spokojná.
A keď mi večer príde správa: “ Ahoj moja, fotky sú nádherné. Veľmi sa teším a určite ešte budeme spolupracovať. Si šikovná, baví Ťa to, tak to bavilo aj mňa „, nič viac mi ku šťastiu nechýba.
