V jedno jesenné ráno čítam v schránke mail od Lenky S.: “Dobrý deň prajem, mali by sme záujem o rodinné foto, ideálne vonku, máme dve detičky, 5 ročnú a 1 ročného chlapca. Máte ešte nejaké voľné termíny?”
A hneď je deň krajší. Jasné, že mám. Dní je stále ako maku, počasie je ten dôležitý element, ktorý to má v rukách. Dohodneme sa na najbližšej sobote. Miesto navrhuje Lenka, keďže najmladší člen rodiny ešte poobede spinká – vrakunský lesopark (lesopark-vrakuna).
V sobotu ráno mi zvoní telefón: “Dobrý deň, tu Lenka. Je mi veľmi ľúto, ale obe deti sa zobudili s kašľom a teplotou, dnes musíme fotenie zrušiť. Dá sa to presunúť o týždeň?” “Lenka, jasné, jasné, dohodneme sa keď budete všetci fit. Hlavne sa vyliečte, termín nájdeme určite.”
A tak prejdú dva týždne. Jeseň sfarbuje listy na ešte krajšie, ibaže teplota vzduchu akosi klesá. Vrakunský lesopark nepoznám. Fotila som tam len raz a aj to len na moste (článok nájdete tu: roman-a-zuzanka-alebo-byt-zaloznym-fotografom-profikovi-je-bomba). Balím teda ruksak a košík s hračkami o čosi skôr a vyrážam na prieskum. Som milo prekvapená. Napriek pomerne hojnému počtu návštevníkov viem nájsť zákutia, ktoré môžeme použiť. Aj svetlo je pekné, mäkké. Vari ešte hodinku vydrží.
O 15:50 píšem Lenke sms: “Som na mieste, stojím za mostom zo strany lesíka, výrazná žltá bunda”. V sekunde prichádza odpoveď: “Aj my sme už tu.” A už vidím milú rodinku vychádzajúcu z mosta. Podávame si ruky a ja si ich obzerám. Sympatické žieňa s pravidelnými črtami a milým úsmevom, sympatický mladý muž, o dosť vyšší ako jeho pani žena, a chutné modrooké deťúrence. Malej čečete podávam ruku a predstavujem sa: “Ahoj, ja som Zuzana.” A jemný hlások mi krásne odpovedá: “ Ahoj, ja sa volám Adelka.” Adelka je super, nehanbí sa a pekne mi na všetko odvetí. A mamina dopĺňa: “ Adelka sa veľmi teší na fotenie, chce byť totiž modelka.” Núúúúž, nesmiem sklamať budúcu hviezdu mól.
Moje zákutia sú zrazu celkom iné. To čo bolo pred hodinou krásne nasvietené, je už v tieni. A esprit daného miesta je tatam. Ale zase to čo nasvietené nebolo, odrazu vyniká. Takže skúmam očami každé miesto, ktoré sa mi svetelne samo ponúkne. Fotíme dlhšie ako obvykle. Ono je to so mnou tak. Keď fotím, strácam pojem o čase a počte obrázkov. Skrátka a dobre, kým ma to baví a kým to baví hlavne mojich fotografovaných, fotím. Ešte ani raz som nedodržala predpísaný počet odovzdaných fotografií. Ani raz, či už zo svadby, alebo z akéhokoľvek iného fotenia. A tu, pri tejto milej rodinke ma to baví veľmi. Svetlo máme krásne, len počet ľudí okolo nás sa zvyšuje. Nevadí, ide nám to ako po masle. Na záver mi na moju otázku, či majú ešte dáke prianie, ktoré môžem splniť, Lenka pripomína: “a ešte pár fotiek len nás dvoch prosím”. Jááááj, hlava deravá. Vďaka Bohu, že mi to pripomína. Veď som to na začiatku sama ponúkla. A tak sa Adelka stará o pozornosť bračeka a my fotíme manželský pár. Krásna robota. Je radosť pracovať s párom, na ktorom je vidno, že k sebe pasujú. Milé pohľady, uvoľnené tváre, úsmevy a vtipy. Perfektné.
A keď mi Lenka neskôr na môj mail odpíše: “Aj nám bolo potešením, a Adelka chce byť aj naďalej modelka😁”, nič viac nepotrebujem. Milujem túto prácu. Milujééééém.
