Kedysi dávno som od kamarátky Larisy dostala k sviatku knižku ROBERT VANO (fotka nemusí byť ostrá). Nevedela som o Robertovi nič, tak som googlila a zisťovala. Knižku som prečítala, fotky poprezerala, niektoré sa mi páčili viac ako veľmi a niektorým som zas nerozumela. Ale životný príbeh pána fotografa ma zaujal, ba priam fascinoval. Nové Zámky, emigrácia, New York, Paríž, porevolučná Praha. Závan kosmopolitného sveta, ktorý milujem. A to bolo tak na niekoľko rokov z mojej strany všetko.
Jedného dňa zapínam Facebook a vyskočí na mňa reklama “Víkendový workshop s Robertom Vanom”. Kliknem a čítam – miesto konania Bratislava, sobota PORTRÉT v prirodzenom svetle, nedeľa GLAMOUR v rovnakých svetelných podmienkach. Neváham a prihlasujem sa. A potom čakám niekoľko mesiacov na koniec augusta.
SOBOTA
Je skoré ráno, som na ceste do Novej cvernovky (novacvernovka.eu). V taške mám zbalenú knižku na podpis a foťák so 45mm objektívom a najnižšou clonou 1,2. Pre istotu mám aj 75mm, no už teraz šípim, že ho nebude treba.
Ako býva mojim dobrým zvykom, som na mieste príliš skoro. Ešteže je teplé ráno, zaliate slnkom a tichom sobotnej, takmer žiadnej premávky. Sadám si v miestnej záhrade na lavičku a kontrolujem sociálne siete. Odkedy (január 2021) som si vytvorila svoje profily na Instagrame, žiadna chvíľka nie je nudná. A to mám ešte aj Facebook. Periférne registrujem dáky pohyb vedľa mňa, ale kým zdvihnem zrak, postava mizne za rohom. A tak listujem v profiloch ďalej. Spoza chrbta na mňa prehovorí príjemný mužský hlas. “Dobré ráno, idete na workshop? Viete ako sa dostaneme do ateliéru (rozumej ateliér Svetlík ateliersvetlik.sk), lebo zatiaľ je všetko zatvorené?” Otáčam hlavu smerom ku hlasu a usmejem sa: “aaaa, ahoj Karol, my sa predsa poznáme z AKF (Akadémia kreatívnej fotografie akf.sk), boli sme spolu na kurze Portrét v ateliéri”. Svet je veru malý, behom mesiaca sa vidím s podobne foto-naladeným človekom už druhý krát.
Po úvodných formalitách si sadáme na stoličky. Obzerám si priestor, ktorý je krásny. Množstvo zákutí a svetelných podmienok. Predo mnou visí veľké plátno, na ktorom sa menia Robertove fotky. Postupne prichádzajú ďalší “spolužiaci”, až sa nás nazbiera celkom veľká kopa. A potom už prichádza Robert. Pán v rokoch, s iskrivými, živými ale hlavne veselými očami. Biele vlasy a brada, čierne gate, košeľa a pod ňou biele tričko. Na nohách biele tenisky. Ale najkrajší je na ňom spôsob reči. Zmes slovenčiny a češtiny, sem tam popretkávaná anglickým prízvukom. A veľmi milo povedané imperatívne slovko ženského rodu (K…a), takmer v každej vete. Milujem ho hneď po prvých slovách. Už mi nejde o technickú stránku fotografovania, už ho chcem len počúvať. Tento človek je tak inšpiratívny, tak profesionálne skúsený, tak ľudsky úprimný … milujem Hoooooo. Doobedie prejde, čo by bičom práskol, naobedujeme sa a prichádza náš čas. Sme podelení do skupín po troch a k dispozícii máme Zuzanku, Andrejku, Ivetku, Anetku, Lenku a Vojta. Môžeme si s nimi robiť čo len chceme.
Som v skupine s Karolom (karol.kramaric) a Filipom (fkgallery).
Ako prvá nám pózuje ZUZANKA (zuzanaa.novakova). Dievča nádherné svojou jemnosťou a nežnosťou. Z jej tváre na mňa dýcha kľud a pokoj. Chalani ju usádzajú na starodávnu stoličku pred zrkadlo. Všetci traja sa striedame, najprv si nafotí Filip, potom Karol, potom ja. Využívam aj chvíľky, kedy fotia chalani. Mám tak možnosť zachytiť iný uhol záberu, či pohľad modelky.
Ako druhú fotíme ANETKU (anet00). Dlhovlásku s pohľadom lane. Chalani sú z nej pif paf. Je zjavná športovkyňa. Spod krásnej minisukne na nás vykúkajú jej pevné, vyšportované stehná a lýtka.
Presúvam sa k ďalšej kráske. Chalani si ešte niečo cvakajú pri Anetke, tak mám ANDREJKU (sedivaaa) len pre seba. Má nádherné oči a niečím mi v tvári pripomína Kate Moss. Ale stihnem len tri zábery a som upozornená, že som v nesprávnom sektore. A tak sa opäť mením, netušiac, že k Andrejke sa dnes už bohužiaľ nedostanem.
IVETKA (ivetahodeckova). Už na nás čaká. Je to ostrieľaná profíčka, zvyknutá na pózovanie. Netreba jej nič vravieť, ak tak len opísať emóciu, ktorú by sme radi videli na svojom zábere. Skrátka a dobre, vie ako na to. Je milovníčkou klobúkov. Ten dnešný jej pristane. Veľmi.
Hmmmm, je čas vychutnať si ženu s mačacími očami a hustou hrivou tmavých dlhých vlasov. LENKA (lena_bursikova/). Pri nej sa odviažem. Je spontánna, sympatická, tvarovateľná. Asi mne najbližšia. Neviem to pomenovať, skrátka a dobre, energeticky mi zatiaľ najviac sedí. Má nádherný úsmev. Ale vie aj zvážnieť a keď poviem “predstav si, že som krásny chlap a Ty ma chceš zviesť”, chopí sa svojej role dokonale. Až tak, že sa ozve aj Filip “počkaj, to chcem aj ja”. A veru, neviem, neviem, či jeho “nezvádza” ešte viac.
A prichádza čas nafotiť Vojta. Hľadí na nás vysoký, štíhly chalan, so zmyselnými plnými perami, za ktoré by dnešné dievky dali majetok. Neviem prečo, niekoho mi pripomína. Ale koho? Ja som ho už predsa niekde videla. A v tom mi docvakne. Veď ho dnes niekoľko krát spomenul aj Robert. Veď to bude Vojto z knižky. Rýchlo listujem, až nájdem čo hľadám. Fotka je síce z roku 2015, čiže spred šiestich rokov, ale je to on. Do riti, ako ja už len tohto chalana nafotím lepšie? To sa už ani nedá. Vraciam sa späť k jeho stoličke. Pozorujem ho. Okolo neho krúžia dievčatá. Počujem: ”usmej sa, pozri sa doprava, pozri sa doľava, aha, pozri na tento obrázok, takto chcem, aby si sa zatváril. Ruku si daj sem, nohu tam … a tak ďalej … všetko robí ako profík, dokonalo. Ale v jeho pohľade je chlad. Rozmýšľam, čo mi na tom obraze vadí. A odrazu viem. Je to len maska. A pod ňou je celkom iný Vojto. Zboku k nemu pristúpim a pošepnem mu do ucha: “ dýchať už ale môžeš sám”. Jeho oči sa zdvihnú smerom ku mne a zrazu je tá chladná stena na sekundu preč. Rozosmeje sa. A ja tiež. Niekedy stačí takáto blbosť a Vy viete, že ste stretli človeka s rovnakou vlnovou dĺžkou. Že si nemusíte nič viac povedať a viete, že si rozumiete. Pár záberov si samozrejme cvakám aj ja. S Vojtovou znovunadobudnutou chladnou stenou. Veď ako by to bolo bez nej :-).
Ostáva mi trošku smutno, že je koniec. Sedela by som a počúvala ešte dlho do noci. Nevadí, zajtra ráno som tu zas.
NEDEĽA
Vstávam opäť skoro, ráno je takmer totožné s tým sobotňajším. Dnes ma však na lavičke oslovuje iný, neznámy pán. Pristúpi ku mne aj Lenka, žieňa, ktoré poznám už zo včerajška. Je nás tu viac, čo si Roberta vychutnáme zas a znova. Aj moji dvaja skupinofotografi Karol a Filip sú na mieste, čo ma teší. Dobre sa mi s nimi fotí a aj rozpráva.
Pár ľuďom rozdám svoje motivačné karty. Mám taký zvyk, že keď mi je niekto sympatický, dám mu môj osobný darček – karty, ktoré som vyrobila z mojich potuliek svetom, keď som ešte profesionálne koučovala.
Prichádza Robert. Dnes vymenil biele tričko za čierne. Niektoré príbehy sa opakujú, máme tu predsa nových fotonadšencov, ktorí to tiež potrebujú počuť. Niektoré príbehy sú však celkom nové. Hlcem opis Robertovho úteku za železnú oponu, predstavujem si každé jedno jeho slovo a v hlave mi ide môj súkromný film.
A ešte si dávam do pamäte, že svetlo zo severu nerobí tiene. Preto je vhodné mať ateliér so severným svetlom.
Na obed dostávam vyprážaný syr, ale bohužiaľ bez tatarky. Filip mi však plodnou debatou spríjemňuje úporné žutie, zabúdam tak vďaka nemu na môj tatarkoabsťák. A po obede je tu zas náš fotočas.
Dnes sme s Karolom a Filipom skupina číslo dva (včera sme boli trojka). Okrem Zuzanky nám pózujú všetci zo včerajška. My začíname s Andrejkou. Lenže … prichádza Martin – organizátor a potichu mi vraví: “Vojta dnes sedí na schodech, fotit ho múžete tam”. A ja cítim, že to je moja chvíľka slávy. Chalani už fotia Andrejku, a ja zbieham dole po schodoch. Andrejka, neAndrejka, nenechám si ja ujsť túto chvíľku. Sadám si k Vojtovi na schody a vravím: “poďme sa len tak rozprávať.” A tak si s Vojtom hrkútame o živote dobrých 10 minút. Vždy, keď zbadám iskru v jeho očiach pri opise niečoho čo má rád (nie, neprezradím obsah našej vravy) zdvihnem foťák a cvakám. Vojto mi o chvíľku vraví: “ to nebudeš mít dobré fotky s otevřenou pusou”. Ja sa len usmejem: “Vojto, dobrých fotiek máš plnú prdel, ale fotky, kde rozprávaš s nadšením isto nemáš. A to je pre mňa výzva, tak ma nechaj takto cvakať.” Vojto sa usmeje a potichu povie: “rozumím Ti”. A tak cítim človečinu nielen z Roberta ale aj z Vojta. Maska zo včera je fuč až do momentu, kedy prichádzajú Karol a Filip a začnú si “štelovať” scénu s Vojtom v popredí.
Odchádzam opäť do ateliéru. Čaká nás tam Ivetka, odetá presne v duchu glamour.
Na záver sa opäť “vyřádím” s Lenkou, dnes je celkom inak upravená.
V prestávke zbehnem s Robertom a Vojtom na cigaretku (nieeee, ja predsa nefajčím) a čo to z ich života sa zas raz dozviem. Napríklad, že Robert nerád cestuje autom, preferuje vlak. Rozumiem, vlak je tiež moja srdcovka.
Opäť si rozdáme certifikáty, opäť sa spolu odfotíme, ale tentokrát je to už naozaj všetko. Zajtra ráno už nemám prečo do Cvernovky ísť. Škoda.
Rada by som na záver poďakovala všetkým, s ktorými som mala počas víkendu možnosť pobudnúť, ale zvlásť by som chcela poďakovať organizátorom Maruške Stuchlíkovej a Martinovi Skřivánkovi (fotozivot) za ich perfektné organizátorské služby a dúfam, že sa so všetkými ešte niekedy niekde stretneme.
Ďakujem!!!
P.S. A kto by chcel fotku od Roberta Vana, nech sa páči, tu je výber z jeho diel robertvanoshop.com