Komárno – mesto všeobecne známe, avšak mne, hanba mi, doteraz celkom neznáme. Ešte nikdy som v ňom nebola. Veď vravím, hanba mi. A tak je moja radosť veľká preveľká, keď mi v zime volá svadobný pár, ktorý na mňa dostal kontakt od kamarátky a za miesto svadby uvádza práve Komárno.
S Viki a Jankom sa stretávame v bratislavskom Auparku. Pri čaji a vode hovoríme o svojich prianiach a predstavách. Z rozhovoru vyplynie, že mám na svadbe dve dôležité úlohy: 1. nafotiť svadobného otca s úsmevom na perách a 2. rešpektovať, že svadobný pár sa naozaj veľmi nerád fotí, preto pôjde viac o dokumentárne fotenie. A ani hostí nemám vyrušovať.
Súhlasne prikyvujem. Všetko čo odo mňa svadobný pár chce, je v zóne môjho konfortu. Aj keď ešte netuším, že pôjde o extrémne požiadavky, čo sa portrétneho fotenia týka :-). Prepáč Viki, viem, že som sľúbila, že už prestanem :-).
Pol rok ubehne ako nič a ja sadám na vlak do Komárna. Rozhodla som sa tentokrát neobťažovať svojich bratov a ich autá a cestovať na vlastnú päsť už o deň skôr. Moji milí svadobníci mi rezervovali izbu v hoteli Peklo – Pokol po maďarsky. Hotel je dve minútky od brehu Dunaja, tak sa mi vari podarí večer si tam posedieť na dákom kameni, móle, čomkoľvek čo bude po ruke.
Na stanici ma už čaká Viki. V pláne máme nafotiť svadobné šaty v jej dievčenskej izbe, ušetríme si tak zajtra čas. Potom ma odvezie do kostola, aby som si pozrela svetlo v ňom. Cestou z kostola ma vysadí v hoteli, predsa len má ešte kopec povinností voči rodine, ktorá sa už zhromažďuje u nich doma.
Zoznamujem sa so svadobnými rodičmi, sesternicou, bratom nevesty … a po chvíľke som v nevestovskej izbe a konečne vidím svadobné šaty. Sú krásne … jednoduché a zároveň zaujímavé. V miestnosti svieti zapadajúce slnko a tak využívam jeho svetlo a tiene, ktoré spôsobuje. A k šatám pridáme aj závoj s čipkovým zakončením.
Mám nafotené. Je čas sa presunúť do Kostola sv. Rozálie, kde zajtra prebehne svadobný obrad. A na moje milé prekvapenie sa tu stretávam aj so ženíchom a jeho maminou. Dohodnem si s nimi ranný príchod ku nim domov, treba nám pofotiť oznamko a chystanie ženícha.
Ale teraz sa už venujem obhliadke kostola. Je priestranný a svetlý, čo je skvelé. Fotiť tu bude radosť.
Ešte raz sa na rozlúčku cmuknem so ženíchom a maminou a tradáááá. Sadáme do auta a o pár minút som už v hoteli. Do izby vynesiem kufor s technikou a do tašky zbalím len jeden foťák, keby náhodou. Na recepcii si kupujem plechovku Bažanta a padám von. Som pri rieke a predo mnou je pontón, na rozdiel od Bratislavy, bez akéhokoľvek znaku zákazu vstupu. Hneď vedľa je ďalší pontón, z ktorého vrieska dáky rap. Dvaja mladíci fajčiac sedia na dlážke a z mobilov im na plné pecky hrá ich predpokladám, že obľúbená hudba.
Ja sa skladám na pontóne číslo 1, hneď pod mostom. Slnko začína zapadať, obloha sa farbí do oranžových, neskôr ružovofialových odtieňov. Cvakám si to na pamiatku. A keď zostane ticho aj na vedľajšom stanovisku, nič viac mi už k spokojnosti nechýba. Počkám do tmy a s bruchom plným piva vstávam a vraciam sa do izby. Treba sa mi vyspať. Ráno začíname o ôsmej.
A je to tu, svadobný deň ako maľovaný. Slnko svieti, ranný vánok pofukuje. Ženíchova mamina ma víta s tanierom plným obložených chlebíčkov a čajom. Ja sa ale mám. Skladám sa v obývačke a len čo zblajznem prvý chlebík a srknem si z čaju, idem na vec. Ako prvé fotím svadobné oznámenie so ženíchovými doplnkami. Zrak mi padá na stolík v obývačke, ranné lúče sa hrajú na jeho povrchu. Parfém, kravata, pierko, topánky … a manžetové gombičky a la klaviatúra. Všetko si to upravujem na kvietkovanom obruse. Pridávam aj štamprlík s dobrou domácou slivovicou. K chlapom to sedí. Hotovo.
Po chvíľke si už ženích oblieka košeľu, samozrejme za asistencie svadobnej maminy. Ešte krížik na čelo a môžem sa presunúť k neveste.
Od nevesty sa hneď poberáme o pár ulíc ďalej k pani kaderníčke. Ešte som Vám nepovedala, Viki má dokonalé vlasy. Husté, hnedé, padavé. Sen väčšiny žien. Ich úprava veru nejaký čas trvá, vlasy sú ťažké a Viki chce vlny. Ale všetka námaha stojí za ten výsledok. Klobúk dole pred pani kaderníčkou.
Od kaderníčky trielime k pani make-up artistke. Tu nás víta veselé psíča, ukladajúce sa nám do lona. Chvíľku ho škrabkám za ušami ale nie dlho. Práca volá … a zabudla som napísať, že spoločnosť nám robí nevestina top kamarátka Lea, už dávno som nevidela toľko smiechu pokope. Dozerá aj na make up. Nevesta sa totiž v bežných dňoch takmer nemaľuje, a ani na svadbe nechce vyzerať ako dáka diva. Lea presne vie, čo je vhodné a čo už nie.
A kým si nevesta doma na chvíľku vydýchne, mňa vezie David, brat nevesty, na miesto, kde sa bude odohrávať svadobná hostina. Vedeli ste, že Komárno má nádherné hradby? Celý fortifikačný systém ešte z čias Osmanskej ríše? Ak nie, rovnako ako ja, čítajte: pevnost-v-komarne.
A práve na hradbách sa nachádza krásna reštaurácia Bastion (Bastion restaurant Komárno). Už teraz sa vytešujem, keď sa sem vrátime na zábavu. Zatiaľ fotím výzdobu miestností.
A z Bastionu hneď zase k neveste. Najprv fotím jej verziu oznamka, potom obliekanie do šiat a nakoniec moju obľúbenú tému: nevesta a jej vôňa. Nech sa páči, v skratke to dopadlo nejako takto:
Všetci sú oblečení, krásni, pripravení na obrad. Je čas povedať si áno.
Obrad je aj veselý aj dojímavý. Musím len podotknúť, že dnes je teplo ako v peci. Dole chrbtom mi tečú cícerky potu a miestami sa cítim ako na Sahare. Súcitím so ženíchom, ktorý má košeľu, vestu a ešte aj sako. Statočný to muž.
Posuňme sa ale ďalej. Pred kostolom sa samozrejme gratuluje a následne cvaknem pár spoločných fotiek, kým sa presunieme do Bastionu. Nájsť aspoň trochu tieňa je umenie. Najmä pre väčšiu skupinku ľudí. Nič to, aspoň pár záberov máme, ideme sa baviť.
Pred Bastionom nás už čaká starejší. Okrem klasického rozbíjania taniera má pre mladomanželov prichystané ešte rôzne iné vtipnosti. Všetci sa však tešia na vkĺznutie do chladivých priestorov reštaurácie. A tak ženích schmatne nevestu do náruče, trošku sa mu pri tom podlomia kolená, za čo si vyslúži krásny smiech od nevesty, a šup spolu na prípitok.
Kým sa jedlo dokončí a poroznáša, využívame čas a ideme sa fotiť do záhrady v opevnení. Pamätáte si moju vetu z úvodu o akceptovaní, že sa svadobný pár nerád fotí? A že šlo o extrém? Tak presne teraz je tá chvíľka. Zbadala som totiž rôzne možnosti a príležitosti nafotiť krásne svadobné portréty. Záhrada v pevnosti a múry opevnenia sú prudko fotogenické, svetlo nám praje, ale čo keď sa môj pár bráni a ja nemám to srdce robiť im zle? Mám akceptovať, tak teda akceptujem. Toto je v mojej histórii dodnes najkratšie portrétne fotenie aké som kedy fotila. Ale zase na obranu mladomanželov, boli veľmi trpezliví pri následnom fotení sa s rodinou a kamarátmi, čo bolo približne 120 svadobných hostí. Dávam im teda jednotku.
A po tanci, inak o hudbu sa staral DJ Jan Korytár (djkorytar.com), všetci slávnostne hodujeme, tancujeme, skáčeme. Všetko sa to zlieva do jedného kotla, takže Vám pripájam zmes všetkých druhov fotiek, vrátane krájania torty, svadobných súťaží, či prskavkových špásov. A áno, aj svadobná kytica sa hádzala.
A ako každá svadba, aj táto sa chýli ku koncu. Ešte pred jej záverom ochutnáme špecialitu šéfkuchára v podobe sviečkovej a potom si prezrieme nevestu v novom šate. A necháme mladomanželov na pokoji, nech si vychutnávajú tanečné chíľky až do rána.
P.S. Viki a Janko, a aj celá svadobná spoločnosť, ďakujem za Vaše prijatie, bolo mi potešením byť súčasťou Vašej udalosti roka a prajem Vám veľa lásky a rovnakého smiechu na tisíc rokov dopredu. Cheers!