Keď sme sa so Zuzankou a Mirom v máji stretli pri podpise Zmluvy na svadobné fotenie, spomenula som im aj možnosť dohodnúť si predsvadobné rande fotenie. O tom, prečo je takéto fotenie zmysluplné som už písala tu moje-3-dovody-preco-sa-dohodnut-na-predsvadobnom-foteni. Zuzanka vtedy spomenula, že by chcela fotky na poli pri takých tých slamených baloch, isto viete čo myslím. To mi zostalo v pamäti.

Keďže ich svadobný termín sa blíži (koniec septembra je ten čas), napísala som začiatkom augusta, či ich záujem stále trvá a ak áno, kedy by som mohla za nimi na Myjavu prísť. Termín sme  po dlhej rozprave (buď robili oni, alebo ja) nakoniec dohodli, foťáky som zbalila a tradáááá, googlim dopravu. Na Myjavu (gramaticky správne by sa asi malo vravieť do Myjavy, ale nik tak nevraví) to s dopravou nie je až také jednoduché, čo sa priamych spojov týka. A trepotať sa s mojim nie veľmi ľahkým batohom cez dve prestupové miesta, poviem rovno, sa mi nechce. A k tomu som mala objednávku na večerné fotenie v Bratislave. Čiže časový limit, kedy mám byť späť doma. No nič. Vyšlo to na fotenie na priamom, temer obednom svetle. Čítala som článok, kde sa nevesta sťažovala, že fotograf ich nechce fotiť cez obed, lebo to je najhoršie svetlo. A že čo má ona robiť, lebo inde im čas na portrétové fotky nevychádza. Zostala som prekvapená. Je pravda, že obedňajší čas nie je ideálny, také tie snivé, mäkké, teplými slnečnými lúčmi zaliate svadobné fotky z toho nebudú, ale niekedy sa inak naozaj nedá. A fotograf by mal vychádzať v ústrety svadobčanom a nie naopak. A tak aj naše predsvadobné fotenie beriem ako fotovýzvu. Vždy sa dá niečo vymyslieť. Aj cez obedňajšie svetlo.

Na stanicu po mňa Zuzka s Mirom prichádzajú autom.  Nasadám a a hneď s nami do polí. Na Myjave však pole neznamená rovinu. Na Myjave totiž žiadna rovina neexistuje. Stúpame hore kopcom, keď mi Miro vraví:” keď niečo zbadáš, čo by sa Ti páčilo, povedz, zastavíme.” A ja si hneď vybavujem spomienku na Zuzkinu túžbu. “Zuzi, Ty si chcela fotky pri slame. Cestou sem som také balíky videla, pri Brezovej, to je ale odtiaľto pomerne ďaleko. Nie je tu na okolí niečo podobné?” “Nuž, všetko je už pozbierané” vyhŕknu obaja naraz. A Miro dodáva:” je tu taký vysoký stoh z poskladaných balíkov.” Super, nebudú to balíky okrúhle, bude to veľká slamená kopa. Ešte predtým však zbadám bočnú cestičku vedúcu k domom. Vravím im: “potrebujeme tri destinácie, aby ste mali fotky v rôznom prostredí, s rôznym pozadím. Slama bude jedno miesto, tu na tejto cestičke druhé a je tu ešte nejaký lesík? Aby sme sa trošku schladili.” “Je , jasné, kúsok odtiaľto” odvetí Miro. “Paráda a máme naše tri miesta” poteším sa. Vystúpime z auta, skontrolujem cestičku a svetlo na nej a veru, poviem Vám, vzduch stojí, slnko páli, nebudeme to veru dlho zdržiavať. A tak sa Miro so Zuzkou predo mnou prechádzajú, pobozkajú, pošpásujú.

A rýchlo na druhé miesto. Tu je rovnaká páľava, ale stoh je fotogenický. Vidno ho už z diaľky. Na parkovisku, lebo predstavte si, ze sa tu schádza k Rozprávkovému domu (rozpravkovydom.sk), sme zatiaľ sami. Uvidíme, či sa pôjdeme pozrieť aj dole kopcom, k pre mňa doteraz netušenému prekvapeniu. Ale nad parkoviskom ma zaujali drevené koly. Na oblohe sa prevaľujú biele mračná, pole je vysušené, trošku si pripadám ako v Afrike. A drevené koly môj pocit ešte viac umocňujú. Po pár záberoch prechádzame cez cestu priamo k stohu. No a tu sa trošku vyhráme. Aj keď na slnko svoj pár nedávam nadlho, som empatický tvor, mohli by mi zhorieť. Výhodou veľkého stohu je, že robí dostatočný tieň z niektorej strany a práve ten využívame na portréty. A keď z nás už tečie pot prúdmi, ešte mi napadne, zrovna po ceste nejde žiadne auto, že sa mi páčia aj fotky dvojíc priamo na ceste. Odsledujeme teda chvíľku, kedy je cesta pustá a šup šup, pár cvakov a opäť ide kolóna áut. Z Rozprávkového dmu nakoniec nie je nič, sme uvarení. 

Mierime teda k lesíku, nášmu tretiemu photopointu. Juj ale przním tú slovenčinu. Ale miesto na fotenie sa mi zdá také nevýstižné, priam nudné. Photopoint má väčšiu iskru :-). Cestou ešte zbadáme slnečnicové pole. Jasné že už odkvitnuté, ibaže sa mi tá vyprahnutá žlť celkom páči. Vystupovááááť. Opäť cvakneme pár záberov a teraz už naozaj mierime do nášho vytúženého lesíka. Tam Vám je parádne. Vlhký vzduch, o pár stupňov menej, koruny stromov nad nami. Po poľnom peklíčku je Vám tu ako v raji. No a tu si vyskúšame, zopár tanečných, pohybových ale aj statických póz. Vidím, že Zuzanka a aj Miro ožili, poskakujú, pobehujú, tvária sa vážne aj nevážne a ešte záklon, a ešte výskok … a hneď mám kopec fotiek v zásobe. Všetko sa raz ale končí. Zájdeme ešte na kávu a kofolu a opäť sadám na autobus. 

Večerné fotenie mi medzičasom zrušili a tak po príchode domov hneď súka fotky do Lightroomu. Triedim – dobrá, dobrá, zlá, duplicitná, zavreté oči, nedobrý uhol. Toto pozná každý fotograf :-). A teraz už aj Vy.

Na záver len toľko, Myjava je veľmi fotogenická. Rada sa sem vrátim zas. Minimálne v septembri, na svadbu :-).