Svadbu tejto ľúbeznej dvojice som fotiť odmietla … a to hneď z dvoch dôvodov. Jednak sú mi ako rodina a zodpovednosť za jeden z najkrajších dní v živote človeka som na seba vziať nechcela a jednak, ešte som v tom čase nevedela, že ma svadbu vlastne fotiť baví. Až keď som odovzdala fotky kamarátom z ich posvadobného fotenia a videla, že sú spokojní, až vtedy som zdvihla telefón a : „ahojte, práve som odovzdala fotky svojim kamarátom z pózovačiek v svadobnom, bolo to fajn a aj oni sú spokojní. Ak teda stále chcete, môžeme sa dohodnúť a niečo pofotím. Ale pre istotu si prosím byť len druhý fotograf, nie ten hlavný. Ak by som niečo pokazila, nech nemám výčitky. A nemám až tak kvalitné objektívy, moja výbava je prudko cestovateľská, tak nesľubujem zázraky.“ Na druhej strane linky sa ozve jednoduché: „v poriadku“.
Je október, jeseň ako maľovaná. Krajina je zaliata slnečným svitom, teplota priam ideálna. Svadba ako z rozprávky môže začať. Na Liptov prichádzame v predstihu, už dávnejšie sme prisľúbili pomoc aj pri výzdobe svadobnej miestnosti. A zhoda náhod, dozvedám sa, že fotograf číslo jeden bude známa fotografka z čias môjho pôsobenia sťaby externej redaktorky na ephoto.sk. Super, môžem sa hrať a keď sa niečo nepodarí, nič sa nedeje.
Kráčame s Majkou, mojou výbornou kamarátkou, mimochodom ženíchovou tetou, hore svahom z Bobrovca na Trstené. Je poobedie, svetlo mäkne a mne sa v hlave vynára myšlienka: ”Zuzina, zajtra už nemusí byť taký pekný deň, choď Ty ešte teraz nafotiť svadobné šaty a oblek”. A moja fantázia sa preberá, pred očami vidím slivkový sad, ktorý máme rovno za domom. Prosím Majku o pomoc. Vyťahujeme vešiaky s nápismi nevesta a ženích, hľadáme podľa inštrukcií svadobné šatstvo a obuv a takto oblepené mierime do náprotivného kopca, kde vešiame všetko na najbližšiu slivku. Aj Bella, ustráchané psíča, je s nami. Kontroluje, či robíme všetko ako máme.
Začnem fotiť, ale dáke statické mi to celé pripadá. Listy sliviek sú nádherne sfarbené do žlta, obloha je modrá ako na objednávku, vzduch však stojí. Šaty visia bez pohnutia, akoby si ma znudene prezerali. “Keby len aspoň trošku zafúkalo. ” frfocem si popod nos. Majka ma začuje a “Potrebuješ vietor? Nie je problém.” A už myká šatami, suknicu zdvíha do výšky a púšťa. Dohovárame sa ako budem odratávať a akou rýchlosťou má utekať mimo záber. Testujeme našu taktiku a vcelku vychádza. Spravíme niekoľko sérií a fotky máme hotové.
Svadobný deň je tu. Od rána beháme so svadobnou mamou, najprv do Hrádku ku kaderníčke nafotiť nevestu, potom na Podbreziny po kyticu, do mesta ku kozmetičke, odniesť veci do Bobrovca do svadobnej miestnosti. Hostia sa v dome na Trstenom začnú zbierať niečo po druhej. Prichádza aj najstaršia generácia. Na svadbu už nepôjdu, nevládzu. Svadobčania si však s nimi na pamiatku zapózujú na spoločnej fotografii troch generácií. Prichádza aj fotografka číslo 1 Ivka Slaná, zvítame sa, dohodneme pravidlá. A potom si už vlastne ani nič nepamätám.
Vždy keď fotím, dostávam sa do zvláštneho tranzu, čas uteká mimo mňa, ja sa len sústredím, sledujem, snažím sa zachytiť jedinečný okamih. Celé poobedie a večer sa zlial do jedného veľkého guláša, obrad na úrade, príchod motorkárov, rozbitie taniera, prvý manželský tanec … pred polnocou však nastáva niečo zvláštne. Zvonku počujeme:”Horíííííí!” Nevesta a ženích bežia von a to je už pre nich vopred dohodnutá úloha, o ktorej však doteraz nemali ani páru. Keďže ženích pracuje ako dobrovoľný hasič, kamaráti majú pre neho a jeho vyvolenú poriadne prekvapenie. Zapálili oheň, čo oheň, obrovskú vatru, a Andrej s Veronikou ho majú zahasiť. A pri tom sa ukáže ako im to spolu ladí. A veru ladilo. Po chvíľke už po ohni, ba ani iskierke nie je žiadnej stopy. Ani neviem ako, svadobný hurhaj utícha. Je skoré ráno a my sa presúvame domov, zaľahnúť.
Pred sebou však mám ešte dve fotoúlohy. Aby nebol svadobný pár vo svadobný deň v časovom strese, dohodli sme sa, že pózovačky vo svadobnom a potom aj pózovačky v motorkárskom porobíme na ďalší deň. Plány sú však jedna vec a realita tá druhá. Okolo obeda vidíme oblohu farby plechovej šede, možno aj zaprší. Všetci sme unavení, a tak nik nenamieta, keď ženích povie “a čo tak presunúť fotenie až na zajtra?” Dobre teda. V nedeľu je síce o dosť chladnejší, napriek tomu slnečný deň. Najprv sa vyberáme na moje obľúbené fotomiesto Háj Nicovô. Je tam kopec detí so šarkanmi, ale to nám vôbec nevadí. Nevesta má prianie: “ chcela by som také fotky, že pred Andrejom utekám a on ma dohoní”. Hmmm, nedbám. Kontinuálne ostrenie overujem v praxi. Foťák pracuje stopercentne. Obrázky sú ostré ako britva, som spokojná so svojou aj Olyho prácou (rozumej meno môjho fotoaparátu značny OLYMPUS – olympusobchod.sk.) Po obede ešte vybehneme na Dubovec, kopec nad domom. Mladí berú motorky a my starší, každý niečo. Kyticu, závoj, balóny. Vybláznime sa do sýtosti. Jeden z balónov nám hneď na začiatku praská. A na konci? Zazvoní zvonec a už je tej rozprávke … nie nie je, mladomanželia vypúšťajú balón s tajným prianím, ktoré nik z nás nepozná. Vietor prianie aj s balónom v diaľku odnáša a ja si želám iba jedno. Aby tá rozprávka mladomanželom už nikdy neskončila. Na zdravie Veronike a Andrejovi!
