Pred dvomi týždňami mi pribudol ďalší krížik na chrbte … okrúhliny. Dostala som kopec darčekov, peňazí, fliaš s alkoholom. Strávili sme príjemnú sobotu na Partizánskej lúke, opekajúc si slaninku, mäso, špekáčky a iné gurmánske delikatesy. Zaliali sme to plzničkou, poniektorí borovičkou a nealko pivom. Bolo že nám hej.
Jedným z darčekov bol aj nocľah v barokovo – klasicistickom kaštieli v Mojmírovciach (kastielmojmirovce).
Hneď v pondelok o 15:30 sadáme do autobusu, smer Nitra. O hodinku a niečo už nastupujeme do prímestského spoja, kde trochu nevrlý vodič na moju otázku: ”koľko zastávok to prosím je?” podráždene odpovedá: “pani zlatááá, je to 18 zastávok ale nebudem na každej stáť. Vystúpite pri kostole.” Bodka. To, že neviem pri ktorom kostole a zhruba o koľko minút mu je úplne jedno. Niekedy sa tak zamýšľam nad touto zvláštnou vlastnosťou niektorých slovákov, ani bohovi sa pozrieť na veci z opačnej strany. A už vôbec nechcem myslieť na to, že by som bola zahraničný turista, neznalý slovenského slova. Nič to, v autobuse k nám pristupuje veľmi milá pani a vraví: “nebojte sa, to spoznáte. Na pravej strane uvidíte policajnú stanicu a hneď na opačnej strane bude kostol. Tam vystúpite. Ja vystupujem skôr, nemôžem Vám to ukázať.” A tak si oči vyočujem, aby som uzrela úvodnú dedinskú tabuľu s nápisom Mojmírovce. Nasleduje Nový Cabaj-Čápor, Cabaj-Čápor, Svätoplukovo a hneď k nemu je pripojená tabuľa Mojmírovce. Dedina je to dlhá, je tu niekoľko zastávok a tak čakám na policajnú stanicu, aby som vedela, že už sme na mieste. A hľa, dve policajné autá mi dávajú znamenie, že už sme tam. A keď kladieme nohy na mojmírovskú zem, šofér zakričí: “ pôjdete rovno a za hentým plotom máte kaštieľ.” Ach jaj, nemohlo to byť bez tej úvodnej nevrlosti?
V kaštieli sme už očakávané. Dostávame do rúk lístok s menu na večeru. Máme s Majkou taký zvyk. Každá si dá niečo iné, aby sme si mohli chutnať z tanierov. Takže máme panenku obalenú v slaninke s ryžou a jemnou omáčkou a ryžové cestoviny s jarnou zeleninou a curry pastou.
Izbu máme veľkú, s výhľadom do parku v anglickom štýle. Zbiehame do jedálne, kde sa pred nami zjavuje predjedlo: platýz s kôpkou šťuchaných zemiakov a rukolou. Už toto jedlo by mi stačilo. Ale nie, hlavný chod je neodolateľný, ochutnám aj z Majkinej panenky, výborná. Klobúk dole pred kuchárom. Moje cestoviny su famózne. Odfukujem, pozerám na svoj priam vylízaný prázdny tanier. A ešte dezert – brownies s vanilkovou zmrzlinou, malinami a slaným karamelom. Pomóóóóc! Rýchlo von, nech to rozhýbem.
Za kaštieľom nachádzame budovu pôvodného, kedysi najslávnejšieho žrebčína v Uhorsku. Teraz slúži na business účely – konferencie, pracovné stretnutia. Budova je nádherná. V svetle zapadajúceho slnka sa jej krása ešte viac znásobuje. Slnko pomaly zapadá. Hneď za kaštieľom objavujeme ďalšiu nádhernú stavbu – miestne múzeum (muzeummojmirovce). Tu by som si vedela predstaviť bývať. Krásna záhrada, biela jemná stavba, vzadu vstavaná v svahu. Chvíľku sa motáme, fotíme. A potom rovno na koniec dediny okolo starého mlyna, do políííííí. Stíhame červenajúcu sa oblohu, vlniace sa obilie a pár vlčích makov. A keďže sa stmieva, obraciame sa späť do kaštieľa.
Obe sme unavené a tak, keď ľahneme do postelí, o pár sekúnd nevieme o svete. Ešte si v driemotách stihnem uvedomiť, aký parádny tvrdý matrac mám v posteli.
Ráno sme chceli vstať zavčasu. Mám totiž bonus k výletu. Majka si vzala pekné biele šaty a mám povolenie odfotiť ju v parku. Bude mi pózovať. Táto časť darčeka je naozaj láskavá, lebo Majka na našich potulkách svetom zažíva moje neustále tam sa postav, usmej sa, nohu daj tam. A tu zrazu, dobrovoľné pózovanie. Naše zavčasu však nevychádza. Budíme sa síce podľa plánu, ale každá pozrie na tú druhú zrovna v čase odfukovania. Vyzerá to nasledovne: budím sa okolo šiestej, pozriem na Majku, spí, nechám ju ešte chvíľku. A zaspím. 5 minút na to sa budí Majka, pozrie na mňa, vidí, že spím a tak sa otočí na druhý bok a zavrie oči. A takto to pokračuje, až je 8:15. Rýchlo na raňajky, o 10:30 nám ide autobus a chceme predsa ešte fotiť.
Raňajky sú kráľovské. Z ponuky si vyberáme toasty so strateným vajcom a lievance s tvarohom. K tomu nám na stole pribúda ovocie, zelenina a masielka s džemom, syrom a nutelou. Ufffff, opäť je všetko skveléééé.
Je pol desiatej, keď vychádzame von. Svetlo je už pomerne silné, preto hľadám tieň. A do neho smerujem modelku. Vysvetľujem jej, ako má ohnúť nohu, ruku. Ako sa má a nemá pozerať do objektívu a ako má a nemá chodiť priamo predo mnou. A na moje prekvapenie sa Majka naozaj prevteľuje do svojej novej role. Dokonca pridá aj catwalking, z čoho na mieste skoro odpadávam. No má ma tá naozaj rada :-).
Nášmu výletu je koniec, v autobuse sedí iný šofér, avšak s veľmi podobnou náladou ako ten včerajší. Nič to, už všetko vieme, do Nitry trafíme.
Ak ste podobní blázni ako my, spestrite si život výletom do Mojmíroviec, oplatí sa! Cestovaniu zdar!
