Presne pred rokom som fotila rodinku s chutnou malou Larou. Chvíľku trvalo, kým si na mňa zvykla, ale potom sa fotilo jedna básnička. Rok sa s rokom stretáva a k Laruške pribudne ďalší člen rodiny. Zatiaľ si len pospáva v brušku, sem tam sa pohýbe, zakopká, dáva o sebe vedieť. My však vidíme len krásne zaoblené mamine bruško. A Simi, správkyňa rodinného pokladu, si prosí pár bruškových fotiek na pamiatku. Keď prichádzam do Šamorína, do rodičovskej záhrady, ktorá je viac ako skvelá, plná kvetov, kríkov, lavičiek a zákutí, Laruška hanblivo pozerá spoza dverí. A na moju otázku:”môžem Ťa odfotiť?” zamračene krúti hlavou. A veru, nevyzerá to na povoľujúce gesto. Nevadí, uvidíme. Zatiaľ jej aspoň sľúbim, že keď nechce, tak ju teda fotiť nebudem. Zvykla som si, že deti netreba prehovárať. Treba im nechať slobodnú vôľu a rešpektovať ju. A oni poväčšine sami povolia a dokonca prídu so slovami:”aj mňa odfoť.”

Simi je krásna žena. Teraz jej krása nadobudla ďalší, neviditeľný rozmer. Máme pod mrakom, dusno. Najprv pofotíme čo to v záhrade a potom vybehneme na vedľajšie pole. Je síce po zbere kukurice, ale aj tak je to trochu iné prostredie.

V záhrade mám svetlo a zátišie ako maľované. Simi si prosí čo najviac fotiek, kde sa nepozerá priamo do objektívu. A ja také fotky tiež rada fotím. A tak si sadá na lavičku, neskôr vstáva, beriem kvet a podám jej ho. Laruška na nás pozerá a po chvíľke bez slova pribehne k mame. A tak cvakám, kým tam je. Dokonca sa už na mňa aj smeje. A vrchol srandy je, keď mi pokladá otázku:” A Ty už kedy odídeš?” Milujem detskú úprimnosť. Smejem sa a odpovedám: ” a Ty už chceš, aby som išla preč?” Pokýve hlavou, tentokrát súhlasne. A tak prosím o strpenie: “Laruška, ešte chvíľku nafotím maminku a potom pôjdeme na pole a ak budeš chcieť, odfotím Vás spolu a potom už odídem. Súhlasíš?” Táto odpoveď jej vyhovuje. Uvoľní sa a bozká mamine bruško. Na poli sa snaží prejsť bezbolestne cez kukuričné pahýle. Je na zjedenie. A aj mi, držiac sa maminej ruky, s úsmevom zakýva. Považujem to za prelomenie ľadov a prijatie mojej role fotografa v jej detskom svete. Hodinka je fuč, máme pofotené, sadám do bratovho auta a neviem sa dočkať, kedy začnem robiť na fotkách. Nabudúce na nich budeme mať už aj malé mimi.