Je sobota ráno. Na stole predo mnou leží neobvyklé svadobné oznámenie. Deň začínam jeho fotením. Potom sa najem, oblečiem, na chrbát hodím zbalený fotoruksak, na rameno hodím tašku s bleskami a vydávam sa na cestu.
Dnes so mnou nejde ani jeden z mojich súrodeneckých asistentov. Dnes to mám z domu, čo by kameňom dohodil. Sadám na električku a vystupujem na Molecovej. Hľadám kaderníctvo, kde ma už bude čakať nevesta.
A veru, už je tam. Aj s budúcim pánom manželom. Chvíľu sa rozprávame a potom sa prepínam do fotomódu – som hluchá a slepá na bežné debaty, vnímam už len dej a potenciálnu fotku. Ešte kým sa nevesta oblečie do šiat, vešiam ich na najbližší stropný háčik. Odfotím pár úpravových obrázkov a opäť všetko zbalím a smerujem do Vodárenského múzea o pár metrov nižšie.
Tam sú prípravné práce v plnom prúde. Chystajú sa stoly, nosia sa nápoje, montuje sa technika. Podávam si ruku s Petrom Jurčom alias DJLombom (djlombo.com). Fotím pár záberov interiéru a padám von. Hľadám miesto svadobného obradu, aby som vedela aké svetlo nám tam bude svietiť. Všetko vyzerá byť fajn.
Pomaly začínajú chodiť hostia. Prichádzajú zástupcovia štátnej moci, ujo a teta oddávajúci. Ženích je už tiež na mieste. Pre mňa jednoznačné znamenie, že mám byť v strehu, nevestu privedie pán otec čo nevidieť. A je to tu, slávnostná hudba, svadobná reč, manželské sľuby, prvý manželský bozk a Broňa a Paľo sú svoji. Všetko prebieha v rýchlom slede, milo a príjemne. Gratulácie sú dojímavé, deti zvedavo a zároveň hanblivo sledujú mladomanželov. Presúvame sa do múzea, svadobná hostina sa koná priamo v miestnosti s exponátmi. Svadobný otec nevesty a ženíchov svedok prednesú slávnostnú reč. Pripíjame si na zdravie mladomanželov. S Broňou som už dávno dohodnutá, že nepôjde o klasické fotenie svadobného páru, že to bude len v krátkych intervaloch a čo najmenej bolestné, pretože obaja, ona aj Paľo, sa neradi fotia. Po svadobnom tanci vybieham von a áno, svetlo je krásne, zlatá hodinka začína. Aspoň na chvíľku potrebujem svoju dvojicu dostať von. A sú zlatí, bez reptania vychádzajú. Nachádzam fotogenický kútik na konci budovy, plný svetla a tieňov, radosť hľadieť. Naše fotenie trvá približne 5 minút, vidím že je to tak akurát. Druhé fotenie som si naplánovala už deň vopred, bola som si obzrieť miestnu záhradu a pár zákutí ma očarilo. Ale keďže viem, že to dnes nie je o páre stvorenom pre fotopózy, smerujeme rovno na miesto, ktoré sa mi páčilo najviac a cestou ešte cvakneme pár záberov. Po piatich minútach sme hotoví, už len pár obrázkov nevesty a hor sa opäť na hostinu. A tam všetko v rytme hudby, veselí sa, natriasa sa. Perfektné sú hlavne deti. Teda aj svadobný tato z nevestinej strany a svadobná mama zo ženíchovej, tí tancujú ako na súťaži. Ladne, tanec majú v krvi. Ale späť k deťom. Broňa je psychologička, rodinná a detská, čo znamená že na deti myslí neustále (nervuska.sk). Po prvý krát vo svojej svadobnej histórii vidím, že na svadbe všetky deti dostávajú vytlačené svadobné vymaľovávanky, poprelínané s rôznymi rébusmi a súťažnými cvičeniami. Farbičky sú súčasťou balíčka. Perfektný nápad. Deťom žiaria oči a s nadšením kreslia, spájajú, vymaľovávajú. A v prestávkach si idú zatancovať, vyskákať sa, čo to zjedia, vypijú. Paráda.
Pred pol nocou sa na stole objavuje svadobná torta. Piekla ju kamarátka Biba a jej diela môžete vidieť aj na instagrame (buchticka_bj). A potom prichádzajú ďalší hostia, zábava pokračuje. Ja si však balím caky paky a stíham poslednú električku domov, zajtra ma čaká ďalšie fotenie.
Milí mladomanželia, prajem Vám láskyplný spoločný život, s úsmevmi aké som videla na Vašich tvárach, keď ste nevedeli, že Vás fotím. Lebo vtedy ste to boli naozaj Vy. Nenútení, hraví, svoji.
