Vďaka Tomášovi a Veronike prišlo v mojom fotografovaní k veľkej zmene. Kedysi som vravela, že svadby a všeobecne ľudí fotiť nebudem. Nikdy! Iba ak pri cestovaní a spontánne. Žiadne škrobené portréty. Ako to však býva zvykom pri slovku NIKDY, dnes už svadby a ľudí fotím o sto tristo. Ale naspäť k Tomášovi a Veronike.
Mojim zamestnávateľom bola v tom čase istá vážená finančná inštitúcia patriaca do TOP desiatky zamestnávateľov na Slovensku. Tomáš a neskôr aj Veronika, boli mojimi kolegami. Sledovali moje fotopotulky svetom a vždy mi dávali príjemnú spätnú väzbu na moje facebookove statusy.
Jedného dňa za mnou prišli ruka v ruke a vraj: ”Zuzi, mali by sme na Teba prosbu.” “Akú?” Pokladám hneď protiotázku. “No vieš, my sa budeme brať. V septembri. Chceme to udržať v tajnosti. Svadba bude v Toskánsku. A týždeň po návrate by sme Ťa chceli poprosiť, či by si nám neurobila posvadobné fotografie niekde v meste. Vieš, že máme Tvoje fotky radi. Spravíme si taký pekný deň v trojici. Ešte budeme mať všetko oblečenie ako na svadbe. Až ďalší týždeň ho vraciame do požičovne”. Uuuups, výzva ako svet. Ale týchto dvoch mám tak rada, že ani príliš neotáľam. Odpoveď znie jednoznačne: “jasnééé”.
Pol rok ušiel ako voda. Zrazu tu máme polovicu septembra a ja sa v piatok večer presúvam do príbytku novomanželov. Zostávam u nich na noc, aby sme hneď zrána mohli porobiť aj dáke tie prípravné cvaky. Naplánovali sme všeličo. Ako to však chodí – človek mieni, pán Boh mení. Budíme sa do sivého zamračeného dňa. Kvapky dažďa priam visia vo vzduchu. Nič to, ako bude vyzerať náš deň závisí len a len od nás a našej nálady.
Naše prvé kroky vedú do Panenskej kaviarne (panenskakaviaren.sk). Sme prví hostia. Dávame si kráľovské raňajky, slané, sladké, káva. A popritom fotím. Lenže … v tom čase mám síce dobrú fotovýbavu (olympusobchod.sk), avšak na cestovanie. Žiadne pevné sklá s vysokou svetelnosťou. A v interiéri to cítim. Zábery by ušli ale ISO je príliš vysoké. S bleskom fotím nerada, a úprimne, po výmene značiek mojej fotovýbavy som si nový blesk ani nekúpila. A tak sú fotky trochu viac zašumené. Po raňajkách smerujeme do starých bratislavských uličiek. Počasie spôsobilo, že mesto zíva prázdnotou. Super. Pri Dóme svätého Martina nieto ani nohy. Netreba retuš, netreba čakať, kým zmiznú davy. Paráda. Po dákej tej hodinke začína popŕchať. Pomaly sa presúvame domov. Treba nám oddych, Veronika začína cítiť bolesť v hrdle. Z pôvodných plánov teda uberáme a keďže to na slnečné poobedie vôbec nevyzerá, ideme do Šári čardy v Dunakiliti (saricsarda.hu/sk), kde si dáme neskorší obed. Kým jeme skvelé halászlé, vonku už leje ako z krhly. Našťastie po chvíli dážď ustáva, čo berieme ako znamenie ísť aspoň na chvíľku von a pri ramene Dunaja niečo pofotiť. Naša radosť však nemá dlhé trvanie. Dažďové kvapky sú stále inzenzívnejšie a tak nasadáme do auta a otáčame to do Rusoviec. Na naše sklamanie je kaštieľ v Rusovciach (rusovsky-kastiel) obkolesený príšerným stavebným plotom. Nijakovsky nevieme nájsť aspoň jeden fotogenický pohľad. Vraciame sa domov. Veronika má už lesklé oči, vidno, že choroba útočí s plnou silou. Na záhradke pri dome ešte aspoň chvíľku bublifukujeme a potom sa lúčime. Veronika trieli rovno do postele, Tomáš ma vezie domov, kde sadám za počítač a začína sa práca na fotografiách. Spokojne zisťujem, že to nie je so mnou až také zlé a že ma vlastne takéto fotenie baví. A tak sa mení môj fotografický život. A kto za to môže? Ďakujééééém!
