ŽENY S CHUŤOU ŽIŤ!

• Iveta (47 rokov)

Zlomový bod:
Rozchod po jedenástich rokoch vzťahu a potreba postaviť sa na vlastné nohy.
Nasledovala zmena práce aj bývania a postupný návrat k sebe samej.

Čo jej pomohlo:
Tanec, príroda a priatelia, o ktorých si dovtedy neuvedomovala, akú veľkú oporu tvoria.
Stali sa jej záchrannou sieťou – cez spoločné kontakty, výlety a skúšanie nových vecí.
Začala znovu objavovať, čo ju baví, kto je, a vracala sa k činnostiam, ktoré mala rada už v detstve –  najmä prechádzky v prírode.
Oporným bodom sa pre ňu stali aj knihy.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Každá zmena, ktorá prichádza, sa deje pre niečo.
Oplatí sa pozerať okolo seba, vnímať, čo nám prináša a čo sa z nej môžeme naučiť.“

• Denisa (48 rokov)

Zlomový bod:
Rozvod po dlhom období vzťahu, ktorý sa postupne vyčerpal.

Čo jej pomohlo:
Deti, kamarátky a zákazníci, ktorí jej dávali zmysel, oporu a dôvod ísť ďalej aj v čase, keď to nebolo jednoduché.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Choďme ďalej svojou cestou a neobzerajme sa späť.
Nevracajme sa do minulosti.
Tvorme si dnešok.“

Niekedy sa k vnútornému rozhodnutiu pridá aj fyzická samota a cudzí priestor. A vtedy sa cesta stáva ešte náročnejšou.

• Katarína (45 rokov)

Zlomový bod:
Po rozvode ostala sama s dvomi deťmi v cudzej krajine.
Rozhodnutie odísť urobila z vlastného rozhodnutia po tom, ako sa dozvedela o manželovej nevere.

Čo jej pomohlo:
Návšteva terapeutky, ktorá jej pomohla nielen po osobnej stránke, ale aj v právnych otázkach súvisiacich s rozvodom.
Zároveň sa pre ňu otvoril priestor venovať sa vlastnému osobnému rozvoju.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Ak nám je ťažko a nemáme pri sebe osobu, ktorá nás vie vypočuť, nebojme sa vyhľadať odbornú pomoc.“

• Zdenka (52 rokov)

Zlomový bod:
Narodenie detí prinieslo zmeny v jej životospráve aj v prístupe ku zdravotnej starostlivosti.
Zároveň sa začali objavovať pochybnosti o sebe samej.
Zlom nastal, keď sa rozhodla začať študovať homeopatiu – vytvorila si čas pre seba a vstúpila do prostredia, kde našla nové vedomosti, priateľstvá a ženskú podporu.

Čo jej pomohlo:
Proces prijatia vlastných pochybností a vedomá práca na nich.
Zvedomenie si svojich vzorcov a štúdium homeopatie a etikoterapie, ktoré jej pomohli lepšie porozumieť sebe aj svojmu telu.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Za svoje životy sme si zodpovedné my samy.
My s nimi vieme niečo urobiť.
Vykročme zo svojej komfortnej zóny.“

• Andrea (53 rokov)

Zlomový bod:
Vyrastala s dominantným otcom a neskôr čelila problémom v manželstve.
V štyridsiatich šiestich rokoch prišiel rozvod, vážna choroba exmanžela a následne intrigy v práci, ktoré po piatich rokoch vyústili do odchodu zo zamestnania.
Zlom nastal v období zdravotných problémov a pocitu nedostatku lásky. Stretnutie nového partnera prinieslo zásadnú zmenu.

Čo jej pomohlo:
Vizualizácie a pozitívne afirmácie, ktoré jej pomohli zmeniť vnútorné nastavenie a pohľad na seba aj na život.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Buďme samy sebou.
Ako to cítime, tak to robme.“

Nie každá cesta však vedie cez jemné uvedomenia. Niekedy nás život dotlačí až na úplné dno.

• Radoslava (54 rokov)

Zlomový bod:
Náročné detstvo poznačené strachom, agresiou, alkoholom a bitkami ju naučilo žiť v neustálom napätí – v tzv. tip-toe režime.
Nasledovali problematické vzťahy s mužmi, vyhorenie prechádzajúce až do depresie, bezplodové tehotenstvo a rozvod.
V čase úplného vyčerpania, keď mala tlak 90/0, prišla otázka od kamarátky:
„Chceš zomrieť?“
Táto veta sa stala bodom, v ktorom sa niečo zlomilo.

Čo jej pomohlo:
Šok ako taký – uvedomenie si, kam sa až dostala.
Následný odchod na dovolenku a kniha Miluj svoj život od Louise L. Hayovej, ktorá jej otvorila nový pohľad na seba a vlastný život.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„V každej situácii, keď sa nám darí i keď sa nedarí, so sebou komunikujme ako by sme hovorili so svojou najvzácnejšou priateľkou.“

• Monika (50 rokov)

Zlomový bod:
Obdobie vyhorenia a vážnej choroby, ktoré prišlo v čase náročnej životnej etapy.
Následná klinická smrť sa stala momentom, ktorý ju prinútil zastaviť sa a prehodnotiť celý svoj život.

Čo jej pomohlo:
Uvedomenie si, že je to ona, kto ju urobí šťastnou. Ona a jej odvaha a viera v život.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Nebojme sa.
Posúvajme svoje hranice.
Vyjdime z komfortných zón.
Dôverujme životu, pretože to chce najväčšiu odvahu!“

• Lucia (51 rokov)

Zlomový bod:
Na jar 2024 prežila ťažkú autonehodu. Tri dni bola v hlbokom bezvedomí a po prebudení zažila silný pocit Božej lásky. Zároveň veľmi intenzívne cítila podporu priateľov.
Krátko na to prišiel ďalší zlom – pre vysokú organizačnú náročnosť a potrebu chrániť si energiu sa rozhodla ukončiť fungovanie Montessori centra. Ocitla sa v bode, kedy začala postupne budovať novú víziu a hľadať, ako napĺňať svoje poslanie iným spôsobom.

Čo jej pomohlo:
Najviac jej pomohli priatelia a osobnostný rozvoj, ktorému sa venovala ešte dávno pred nehodou. Vďaka poznaniu seba samej – svojich svetlých aj tienistých stránok – dokázala túto krízovú situáciu zvládnuť s väčšou ľahkosťou a dôverou v život.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Život je dar. Kráčaj ďalej, aj keď je cesta náročná, vždy ťa vedie k svetlu.”

Sú ženy, ktorým život dá znamenie zhora. A sú ženy, ktoré si ho musia vybojovať samy – krok po kroku.

• Marika (57 rokov)

Zlomový bod:
Dlhoročný vzťah s manipulátorom, sprevádzaný náročným vzťahom so starším synom.
Zlom prišiel, keď po tridsiatich rokoch odišla z rodinného domu do podnájmu – s jednou igelitkou.
Po tridsiatich dvoch rokoch nasledoval rozvod.

Čo jej pomohlo:
Viera v seba a viera v Boha. Vedomosti o práci s podvedomím, ktoré získala počas štúdia NLP a terapeutickej práce. Práve táto cesta jej pomohla pochopiť vlastné vzorce, uzdraviť vnútorné zranenia a postupne sa postaviť do vlastnej sily.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Nikdy sa nevzdávajme svojho sna.
A verme svojej intuícii – tá nás nikdy nesklame.“

• Amália (55 rokov)

Zlomový bod:
Náročné detstvo vyústilo do momentu, keď bola vyhodená z domu.
Nasledovala radikálna zmena – odklon od rómskej kultúry a životného štýlu ku „gadžovskému“ spôsobu života, ktorý bol pre ňu dovtedy úplne cudzí.

Čo jej pomohlo:
Pozorovanie budúcej svokry a jej každodennosti – že veci sa dajú robiť aj inak.
Že nemusí stále upratovať.
Že jej za to nikto nevynadá.
Že spolunažívanie môže vyzerať inak, než na čo bola zvyknutá.
Aj rozvod, ktorý v rómskej komunite nie je bežný, bol pre ňu súčasťou cesty späť k sebe.
Postupne sa začala prepájať so sebou cez svojich predkov.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Všímajme si, ako sa samy so sebou rozprávame, a kultivujme svoju myseľ.
Tancujme, spievajme a buďme k sebe dobré.
Len tak môžeme robiť rozhodnutia, ktoré sú prospešné pre nás aj pre ostatných.“

• Marta (46 rokov)

Zlomový bod:
Po presťahovaní sa z Ukrajiny musela veľmi skoro prevziať zodpovednosť za seba. Po znevažovaní jej práce ako študentky hry na husle zo strany pedagóga stratila sebavedomie a namiesto štúdia na VŠMU sa rozhodla pre filozofiu. Hudba si ju však aj napriek tomu znovu našla – náhodne ju oslovili hudobníci z mexickej kapely.
Nasledoval vzťah s rozvedeným mužom s dvomi deťmi, v ktorom niesla veľkú záťaž, neskôr prišlo vlastné dieťa. Silné migrény, zdravotné vyčerpanie, polovičný úväzok a neustála starostlivosť o iných ju postupne priviedli na hranicu síl.

Čo jej pomohlo:
Začala viac počúvať svoje telo. Štúdium masáží, migrén, výživy a bylín ju postupne priviedlo k práci masérky, terapeutky a liečiteľky. Pomohlo jej aj hľadanie hlbšieho zmyslu života, vnímanie duchovných súvislostí a skúsenosti zo života v multikultúrnom prostredí.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Počúvajme svoje telo – jeho bolesť, únavu aj diskomfort. Prispôsobujme mu svoje tempo a rozhodnutia. Bez nás, zdravých žien, nemôže fungovať rodina ani spoločnosť. Dajme seba na prvé miesto, nech sme v akomkoľvek vzťahu. Zmena sa začína u nás a v tom, aký príklad dávame svojim deťom.”

• Petra (49 rokov)

Zlomový bod:
Od detstva bola veľmi vnímavá na energie, existenciu vedomia, Boha, zdroja, minulé životy a ich vzájomné prepojenia. Cesta po Indii, život v Amsterdame, Izraeli, Grécku a 5 rokov na zaoceánskej lodi v Karibiku v multikultúrnom prostredí ešte viac prehĺbili tieto jej dary.
Neplánované tehotenstvo trikrát po sebe, manželstvo s mužom inej mentality a kultúry a jeho rozpad po ôsmich rokoch znamenali veľkú životnú zmenu.

Čo jej pomohlo:
Radosť zo života, láska k nemu a zvedavosť, čo príde ďalej. Uvedomenie si, že všetko je dočasné. Vnímanie vlastného života ako príbehu či filmu, prepojeného so spomienkami duše. Nadšenie zo zvukov, dynamiky, pohybu a cestovania jej pomáhalo udržať vnútornú ľahkosť.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Všetko je presne tak, ako má byť – inak by to tak nebolo. Všetci sme jedno a to, čo robíme sebe, robíme aj druhým. Najdôležitejšia frekvencia je láska, ktorá nás všetkých prepája.”

• Tina (46 rokov)

Zlomový bod:
Pobyt v Austrálii v dvadsiatich rokoch, kde pochopila slobodu duše.
Nasledovalo stretnutie s Katinkou Soetens – kňažkou, Bohyňou Avalonu – a hlbšie ponorenie sa do ženskej spirituality.
Narodenie detí a prijímanie neplánovaných životných situácií tak, ako prichádzali, sa stali prirodzenou súčasťou jej cesty.

Čo jej pomohlo:
Otáčať situácie k sebe.
Hľadať zmysel v tom, čo si zrkadlíme vo vzťahoch aj v práci.
Byť pozorovateľkou, vrátiť sa k sebe a vždy sa pýtať, čo jej daná situácia prináša.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„Ak sa nám v živote dejú veci, ktoré sme síce neplánovali, ale prijmeme ich, nakoniec zistíme, aký veľký dar to pre nás bol.
Bez sebalásky neexistuje láska.
Buďme k sebe láskavé a prijímajme sa také, aké sme.“

• Stella (43 rokov)

Zlomový bod:
Ťažké detstvo v nej vybudovalo vnútornú silu, odhodlanie a ctižiadostivosť.
Po maturite prišla vo Švajčiarsku vážna dopravná nehoda – našli ju v bezvedomí, vo veľmi zlom stave, s ťažkými zraneniami.
Nasledovalo ľutovanie okolia, strata identity a pocit, že už nie je tým, kým bola.
Rozhodla sa zmeniť si meno a začať znova.

Čo jej pomohlo:
Spoznanie Boha a hlboké čítanie Biblie.
Silne ju zasiahla myšlienka „Vy ste ten chrám“, ktorá jej pomohla obrátiť pozornosť dovnútra.
Postupne sa naučila rozoznávať vlastného „pokušiteľa“, prebudila sa jej intuícia a začala vnímať seba aj svet inak.
Odvtedy sa zmenila nielen vnútorne, ale aj navonok.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
„V živote neexistuje situácia, z ktorej niet východiska.
Každá situácia nás niekam posunie a niečo nás naučí. Čas obrúsi hrany. Nevzdávať sa, stále skúšať veci s odvahou.“

S pribúdajúcimi rokmi sa niektoré otázky prestanú točiť okolo „prečo“. A čoraz častejšie prichádza otázka: „Ako ďalej?“

• Katarína (71 rokov)

Zlomový bod:
V šestnástich rokoch jej zomrela staršia sestra na rakovinu. Mali medzi sebou veľmi blízky vzťah a po sestre zostala štvorročná dcérka. V rodine sa otvorila ťažká otázka, kto sa o dieťa postará. Katarína bola v tom čase ešte veľmi mladá a jej partner sa na túto rolu necítil, no práve toto obdobie v nej položilo hlboké korene k neskoršiemu rozhodnutiu v päťdesiatke adoptovať dcéru.
Ďalší zásadný zlom prišiel v roku 2020, keď jej počas pandémie diagnostikovali rakovinu obličky. Nasledovala izolácia, neistota a prekonanie covidu. Napriek strachu si zachovala vnútornú silu a stabilitu.

Čo jej pomohlo:
Postupné prijatie smrti ako prirodzenej súčasti života. Hľadanie vlastnej roly v starostlivosti o dieťa a neskôr pomoc inému človeku prostredníctvom adopcie. Uvedomenie si vlastnej sily a schopnosti ustáť náročné situácie. Láska a vzťah s manželom.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Vyvíjajme sa v súlade so svojimi skúsenosťami. Nezostávajme stáť, ale kráčajme ďalej – krok za krokom, vlastným tempom.”

• Nora (55 rokov)

Zlomový bod:
Smrť babičky, ktorá pre ňu ako jediná predstavovala bezpodmienečnú lásku, znamenala koniec jej detstva a začiatok cesty hľadania zmyslu života. Narodenie dcéry jej do života prinieslo neopísateľnú lásku, no pôrod vyvolal posttraumatický šok a vážne zdravotné komplikácie. Bolo to krásne a zároveň veľmi náročné obdobie, ktoré preverilo jej vnútornú silu, hodnoty aj vzťahy – vlastne všetko. Neskôr po rozvode a dlhom období samoty jej do života opäť vstúpila láska – mnohorozmerná, hlboká, múdra a skúšajúca. Po pár rokoch ju však smrť obrala o milovaného muža.

Čo jej pomohlo:
V najťažších chvíľach ju držala nad vodou príroda, blízki, hudba, knihy a šach.

Čo by dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Každý deň je nový začiatok a každé ráno sa rodíme ako nové bytosti. Sme zodpovedné za svoj život tým, ako sa k situáciám postavíme. Vždy si môžeme zvoliť postoj „zvládnem to, dám to“. Nikto nemusí byť na nič sám, ak si dovolí prijať pomoc. Dovoľme si byť samy sebou – autentické, aj vo svojej slabosti, zraniteľnosti, či bezmocnosti, pretože v tom spočíva naša sila.”

Tento článok by nebol fér ani voči mojim hrdinkám, ani voči čitateľom, keby som sa na záver nepodelila aj o tie svoje zlomové body.

Zuzana (54) – autorka

autor fotografií: Karol Srnec

Zlomový bod:
Moje detstvo bolo komplikované. Mama bojovala s alkoholom a často žila na úkor iných. V trinástich ma nechala u susedov a zmizla. Otec stál pred rozhodnutím – rozvod číslo dva alebo moje umiestnenie do detského domova. Vyhral rozvod, a tak som zostala s ním. Neskôr si vzal tretiu manželku a práve v tejto rodine som vyrastala až do dvadsiatky. Z druhého a tretieho manželstva mám sestru a dvoch bratov, s ktorými dnes tvoríme súdržný a živý klan. V dvadsiatich som sa vydala, dokončila vysokú školu a začala pracovať. Bohužiaľ, prianie mať vlastnú rodinu sa nesplnilo – potrat a neúspešný pokus o umelé oplodnenie boli ťažkým obdobím, ktoré mi zároveň ukázalo, že s manželom máme úplne odlišný pohľad na život. V tridsiatke som sa rozviedla a vydala sa hľadať vlastnú cestu. A na nej som dodnes.

Čo mi pomohlo:
Fotografia sa stala mojím spôsobom vyjadrenia a objavovania zmyslu života. Cestovanie a spoznávanie iných kultúr a náboženstiev mi otvorilo nové perspektívy a pomohlo lepšie chápať seba aj druhých. Obrovskou oporou boli aj workshopy osobnostného, psychologického a ezoterického charakteru – Jungove tiene, psychografia, etikoterapia, šamanizmus – a samozrejme ľudia, ktorých som stretla a ktorí ma inšpirovali.

Čo by som dnes poradila sebe (a tým aj iným ženám):
“Nevzdávaj sa viery v lásku – k sebe, k životu, aj k druhým. Aj keď nie všetko vyjde podľa plánov, stojí za to hľadať to, čo ti dáva pocit, že žiješ naplno a autenticky.”

Každý z týchto príbehov je iný. Iný vek, iná cesta, iné rozhodnutia. A predsa ich niečo spája. Ochota ísť ďalej. Zostať verná sebe. Nezatvrdnúť voči životu – ani po tom, čo bolel. A iskra v očiach, ktorá prezrádza, že ich život stále baví.

Tento projekt nevznikol preto, aby niekoho učil, motivoval alebo menil. Vznikol ako priestor na stretnutie. So ženami, ktoré majú za sebou kus cesty a vedia, že život nie je rovná čiara.

Ak sa v niektorom príbehu spoznáš, ak sa ťa niečo dotkne alebo ťa niečo upokojí, je to v poriadku. Možno je to len tiché pripomenutie, že v tom, čo žiješ, nie si sama.

Otázka, ktorú si môžeš položiť aj ty:
Kto alebo čo je dnes tou tvojou múdrou ženskou energiou? A ak by si mala byť jednou z týchto žien pre niekoho iného, čo by si mu povedala?