K svojim okruhlinám som si dala dva veľké cestovateľské darčeky. V marci Himaláje a v júni Afriku. 

Cieľom afrického dobrodružstva sú národné parky: Masai Mara, Amboseli a Ngorongoro a hlavne zvery v nich. Teším som sa ako malé decko. “Bude to ako v prírodopisnom filme? Budem vidieť levy? Aj hyeny? A kde budeme spať?” Podobné otázky víria v mojej hlave. Odpoveď na ne však musím zažiť na vlastnej koži.

Naša prvá zastávka hneď po prílete do národného parku Masai Mara je pri rieke, cez ktorú prechádzajú stáda pakoňov a zebier. Zvieratá putujú za vodou a musia čeliť nebezpečenstvu útokov zo všetkých strán. Z vody na ne striehnu krokodíly, zo súše levy, leopardy a ostatné dravce.

Spočiatku je všade ticho a kľud, obedňajšie slnko páli približne rovnako ako v tieto dni na Slovensku. Z ničoho nič sa objavujú chrbáty malej čriedy rohatcov, smerujúcej od rieky. Sedím teda v kľude ďalej a čakám, čo za zážitok, toľko ospevovaný, nás čaká.

Náš masajský šofér zastavuje a my sa pozeráme na nekonečné pláne plné státisícov zvierat. Odvšadiaľ sa ozýva bekot, mukot a dupot. Sem tam prebehnú malé stáda, ale stále nevidím nič, čo by ma zdvihlo zo sedadla. Chvíľku sledujem nič nerobiace zvieratá, jediné čo zaujíma moju pozornosť sú krúžiace supy a marabu na oblohe. Veští to, aspoň predpokladám, nejaké dobrodružstvo.

Presúvame sa o pár metrov bližšie k rieke a v tom … zvieratá sa tlačia jedno na druhé, skáču, plávajú, splašene bečia, snažiac sa čo najskôr prebrodiť rieku. Cross river – tak sa volá toto divadlo. Vyskakujem zo sedadla a cez otvorenú strechu mierim objektív na … kam vlastne? Neviem sa ukľudniť, rozruchu je tu toľko, že prechádza aj na mňa. V duchu si hovorím: “kľud Zuzana, kľud, vyber si jedno zviera a sleduj ho”. Skúšam túto stratégiu, ale mám nepostačujúce ohnisko, nedarí sa mi zachytiť to, čo by som chcela. Chvejúcimi sa rukami, v súlade s chvejúcou sa zemou pod kopytami párnokopytníkov, mierim na celé stáda. Zvieratám akoby nebolo konca. Po pol hodine nášho sledovania ich na náprotivnom brehu neubudlo ani o malý kúsok.

Pri večernom brázdení parkom vidíme tesne pred búrkou pár kúskov pakoňov. Celá scenéria je kľudná, po obedňajšom virvare ani stopy.

Na druhý deň opäť mierime k rieke. Zvieratá spočiatku zopakujú včerajšie “preteky s časom”, niektoré sledujú okolie, niektoré prechádzajú riekou. Máme trochu iné stanovisko a tak sa mi darí zachytiť celý “cross river”. Mením ohniská, raz “širokáč” a raz “dlháč”. Pri pohľade na spenené papule zvierat a ich vystrašené oči sa na chvíľku stávam pakoňom. Preberám ich strach a aj ja chcem byť čo najskôr na opačnom brehu. Žiadneho zabijaka nevidím, snáď prebrodím živá a zdravá. A zrazu všetko utícha. Žiaden zvuk, ticho sa dá krájať. “Leo, leo” šepká náš šofér. Niekde v húští je vraj leopard. Stojíme však bokom k miestu, na ktoré masaj ukazuje. A v tom ho zbadám. Leopard strhol pakoňa a snaží sa ho odvliecť na strom. Nechce sa o svoj úlovok deliť s levmi, či hyenami.

Pakone stoja, nehýbu sa. Sú svedkami predchádzajúcej drámy a nevedia čo majú robiť. Cítia pach smrti a tak vyčkávajú. Miesto, kadiaľ ešte pred pár minútami bežali stovky zvierat, zíva prázdnotou. Meníme stanovisko, snažíme sa k leopardovi priblížiť. Z tejto strany brehu je to však nemožné. A tak zostávame stáť a vyčkávame aj my.

Leo sa opäť zjavuje, sledujem jeho snahu odvliecť svoj obed do bezpečia. Nemám síce šťastie na pohľad zoči voči, ale ako sa vraví :”keď neprší, aspoň kvapká”. Keď mi šelma mizne v kríkoch, vraciam sa pohľadom späť ku brehu. Dvaja pakonskí odvážlivci sa vybrali na prieskum, aby dali povel ostatným. O chvíľku je opäť všetko v pohybe. Ba čo viac, nielen na pôvodnom mieste sa rútia davy “bežcov”, zvery skáču jedno cez druhé už aj z oveľa strmších zrázov. Strach robí svoje – rýchlo preč na otvorenú pláň. Večer sa opäť všetko skľudňuje, svetlo je mäkké a teplé a tak končí naša pakonia púť.

V národnom parku Amboseli pakoňov až na dve, tri výnimky nevidíme, zato sa však v tanzanijskom Ngorongoro dostávame priamo do stredu stáda migrantov. Páľava, ktorá tu vládne, núti zvieratá prechádzať z jednej strany krátera na druhú. Zem je vysušená, tráva takmer spálená a unavené a smädné pakone pomaličky kráčajú za svojou vodnou fatamorgánou. Keď okolo nich prechádza hyena, bez jediného pohybu stoja. Ich “nevšímavosť” ma prekvapuje. Vládne tu oveľa väčšia apatia ako tomu bolo doteraz na iných miestach.

Od tejto chvíle sa na pakone prestávam pozerať len ako na zdroj potravy pre moje obľúbené “mačičky”. Odteraz mám voči ich komunite úctu. Nemajú to veru ľahké. Tak ako nikto v prírode. Strany sú vyrovnané, či to chcem alebo nechcem vidieť.

Podobné príbehy z pohľadu levej rodiny, gepardej dvojice, komunity hyen, ale aj opíc, supov, či gaziel by som mohla písať deň čo deň. Niečo však zostane nepopísané. Tajomstvo Afriky má svoje čaro aj bez písmen.