17. marec 2011 – deň ako každý iný a predsa, pre mňa deň, kedy sa posúvam o krok bližšie ku svojmu snu. Spolu s Tomášom, Marcelom a Marianom opúšťame domovskú pôdu a mierime k najvyššiemu bodu sveta – k hore známej ako Mount Everest, Sagarmatha, či Qomolangma. Pred nami je let so spoločnosťou Qatar airlines cez Dohu do Kathmandu a následne po noci strávenej v kathmandskom hoteli by sme mali letieť do Lukly.
Qatarské aerolínie ma milo, veľmi milo prekvapili svojimi službami, výberom stewardov a stewardiek a najmä kvalitou jedla podávaného počas letu. 5 hodín z Viedne do Dohy uletelo ako nič. Malá poznámka, neľakajte sa prosím, keď Vám vo Viedni odmietnu predať v Duty free akýkoľvek alkohol, na palube lietadla je ho naozaj dostatok. Letisko v Dohe je príjemné, čisté a hlavne prehľadné, takže 6 hodín čakania na let Doha – Kathmandu si spríjemňujeme prechádzkou po miestnych „šopoch“ a neskôr rôznymi slovnými hrami. Chalani sú skvelí – hneď sa pripájajú a súkajú jedno slovko za druhým.
Na polceste do Kathmandu ma mrazí. Úplne som zabudla, že v Nepále musíme predložiť spolu so žiadosťou o víza aj fotku. Všetko som skvelo vybavila a táto maličkosť mi ušla. A ako pani Dokonalá, hneď sa vnútorne stresujem, že som to pokašľala. Tejto svojej potreby po dokonalosti a žiadnych komplikáciách by som sa veľmi rada zbavila. Jasné, že na letisku v Kathmandu je fotograf, ktorý nás za 5 dolárov spokojne cvaká. Na rozdiel od mojej predchádzajúcej návštevy nepálskej krajiny, čakacia doba na víza je prekvapujúco krátka. Rok 2011 je v Nepále rokom turizmu, pravdepodobne všetko smeruje k vychádzaniu návštevníkom v ústrety. Keďže už viem, čo ma čaká, dav taxikárov pred letiskom mi nespôsobuje žiaden kolaps, nie ako to bolo pred rokom a pol. Vzduch je takmer príjemný, hluk a zápach neregistrujem a keď zbadám tvár nášho sprievodcu, úsmev sa mi roztiahne na tvári. Ajaya Dahal (HimalayaThunderTreks), tak sa náš sprievodca volá, sa obliekol do svojich najlepších hábov. Chalani najprv váhajú, či je toto naozaj človek, ktorý ide s nami do hôr, ja sa len uškŕňam popod fúzy. Presne viem, že zajtra ráno príde vo vibramách, svetlých nohaviciach značky North Face, tričku, ktoré som mu priniesla ako darček a pásikavej flanelovej košeli. S ruksakom na pleciach a oslnivým úsmevom bude presne ten správny človek, ktorého potrebujeme.
Taxík nás vezie do hotela, o uličku bokom od hlavnej turistickej štvrte zvanej Thamel. Hotel sa volá Moonlight a na nepálske pomery je to skvelé ubytovanie. Voči kuchyni nemám ani jednu pripomienku, môj žalúdok skáče radosťou z kulinárskeho zážitku, trošku horšie je to s obsluhou, ktorá ma neuveriteľne dlhé dodacie lehoty. Ale veď sme v Nepále.
Noc v Kathmandu znamená, že sa budíme každú pol hodinu na štekot psov, ktorý neúnavne strážia, strašia, či sa ruvajú. K tomu sme tento krát mali hudbu „tokajúcich“ holubov, takže ráno máme oči nie trikrát najväčších rozmerov. Nevadí, vzrušenie nad nadchádzajúcim preletom na najnebezpečnejšie /aspoň tak je písané na Internete/ letisko sveta nás preberá do stavu bdelosti. Je pol šiestej ráno a my sedíme v taxiku a tešíme sa, no niektorí sa trochu boja .-), na zážitok. Vnútroštátne lety sú v inej budove letiska a vyzerá to tu ako na trhu. Netušíme, ktorý vstup je náš, Ajaya mizne v dave a nakoniec sa vracia s inštrukciou, kam ísť. Najväčší poplach spôsobuje Marcelov hračkársky svišť, ktorého má pripnutého na ruksaku a ktorý po stlačení ihrá tradičnú tirolskú jódlovačku. Nepálcom skoro oči vypadnú, o dušu hľadajú baterky. To, že máme kopec bateriek do foťákov ich vôbec nezaujíma, ale baterky vo svišťovi zjavne predstavujú hrozbu útoku. Nakoniec z rady pre ženy, sme totiž rozdelení do dvoch radov – ženského a mužského, zvriesknem: „No batteries are there!“ Nepálci sa na mňa pozrú a pod ťarchou môjho nasrdeného pohľadu sa uspokoja a púšťajú Marcela ďalej na osobnú prehliadku. Keď sa konečne všetci stretávame za plachtou, priamo v letiskovej odletovej hale, sme hladní, smädní a netrpezliví. Otvárame naše krabice s hotelovými raňajkami, kde nachádzame 2 kúsky sladkého toastového chleba spolu s 2 vajíčkami na tvrdo, 1 banánom, 1 jablkom a krabičkou mangového džúsu.
Hodiny pomaly ubiehajú a my stále sedíme a čakáme. Lety sú zatiaľ pozastavené, nad horami sú mraky. Hráme sa na sochy, lúštime sudoku, kontrolujeme miestny monitor s informáciami o odletoch /toto je skvelá novinka oproti minulému pobytu/. O 13.00 padá konečný verdikt, všetky lety do Lukly sú zrušené. Opäť sadáme do taxíka a plánujeme náhradný program. Ajaya nám navrhuje návštevu Pasupatinathu – štvrti známej ako pohrebné miesto pre celé Kathmandu. Pre mňa nič moc miesto, ale viem, že pre chalanov je dôležité, aby zažili túto atmosféru. A tak po obede a sprche vyrážame v ústrety ponurej /pre mňa/ atmosfére pohrebiska. Hneď po zaplatení vstupného poplatku sa na mňa lepí miestny sprievodca s vlasmi mrkvovej farby. Najprv slušne odmietam jeho služby, ale zjavne nie dosť striktne. Celý čas mi je v pätách a vysvetľuje mi, ako sa práve pozerám na inkarnáciu Shivu – ja vidím miestneho hašišom zhuleného mladíka, ktorý je tu vraj na to, aby pomáhal pútnikom. Jeho hlavná úloha je však pomáhať ženám, ktoré nemôžu otehotnieť. Shivov symbol mužskosti je naozaj v tomto mieste na každom kroku, ženy ho chodia potierať maslom, medom, vonnými olejmi. Na svoje prekvapenie, vidím v rieke Bagmati troch chlapíkov, ktorí niečo hľadajú. A tak sa mrkvového pána pýtam: „what are they looking for in the river?“ „Zlaté šperky a zlaté zuby po mŕtvych“, znie odpoveď. Mrazí ma. Toto miesto naozaj nikdy nebude patriť medzi moje obľúbené. Po hodinke toho majú dosť už aj chalani. Mrkvový pán natŕča dlaň, a keď mu dávam zopár rupií, protestuje. Vraj je to málo. A tak nabieham na svoj striktný tón hlasu: „Hej, ja som si Vás neobjednala, ba som Vám povedala, že sprievodcu nepotrebujem. Na Vašom mieste by som bola rada, že Vám dávam aspoň niečo“. Uškrnie sa a rupie si vkladajúc do vrecka, odchádza.
Vraciame sa späť do hotela, objednávame si skvelú večeru a hráme karty. A modlíme sa, aby sme zajtra ráno odleteli.
AK CHCETE VEDIEŤ VIAC O NAŠEJ CESTE K EVERESTU, KLIKNITE NA minarovicova.blog.sme.sk .
