Rodina M. je mojou obľúbenou fotorodinou už pekných pár rokov. Ako prvé som fotila ich predsvadobné šantenie v snehu tesne pred obradom. Neskôr pribudla malá Karolínka, po čase sa k nej pridal brat Adamko. Rodičia M. sú skvelí, pristanú na akúkoľvek blbinu, fotenie sa tak stáva zábavnou udalosťou pre všetkých zúčastnených. Nie raz som pokazila záber, od smiechu a následne roztrasených rúk.
Jedného dňa za mnou otec rodiny prichádza so slovami: „Zuzi, máme 10. výročie sobáša, mohla by si nás odfotiť presne na mieste, kde sme sa fotili v deň svadby? Pri tom strome, vieš …“. Áno, viem presne. Pri tom strome ženích pokľakol a z jeho pohľadu bolo jasné, že svoju nevestu miluje. A keď mi neskôr do ucha pošepol: „toto je môj najšťastnejší deň v živote“, zaslzila som a šepla späť: „toto Ti pripomeniem, keď raz bude treba.“
Máme tu december, pomerne chladný, sivý, veterný deň. Čakám na dohodnutom mieste, a keďže mám ešte chvíľu času, prechádzam sa v Sade Janka Kráľa a hľadám pekné pozadie. Na moju smolu sa na mnou vybratom mieste udomácňuje dvojica s frisbee. Tanier lieta krížom krážom. Mením teda svoj zámer, chcem sa vyhnúť rušivým momentom. A na môj údiv, keď šmátram po okuliaroch na krku, okuliarov nikde. Počas prechádzky ich strácam a bohužiaľ v popadanom jesennom lístí ich už nevidím. Nevadí, horšie veci sa v živote dejú.
Keďže máme fotenie k slávnostnému výročiu spojenému s láskou, z domu som priniesla keramické červené srdiečka, pôvodne slúžiace ako ozdoba na vianočný stromček. V hlave mi skrsol nápad, že deti si ich môžu navešať na prsty a zviditeľniť tak tému dňa. V diaľke zbadám parkujúce auto, otvárajú sa dvere a dve živé striebra trielia ku mne. A hneď zas späť k rodičom. To je energie. Mama M. ma upozorňuje, že iná fotografka znáša energiu ich detí trošku horšie, nech teda nie som prekvapená. Usmejem sa, myslím, že deťom rozumiem. Treba ich niečim zaujať a prispôsobiť sa situácii. Ak sú živé, nebudem ich nútiť, aby stáli ako stĺpy a podávali modelkovské výkony. Nastavujem kontinuálne ostrenie a decká behajú najprv s rodičmi, potom samé, potom im dám voľnú ruku, aby si vymýšľali čo len chcú. A po hodinke máme fotiek ako maku, spokojní sú rodičia, spokojné sú deti a spokojná som aj ja. A na strome bol zvonec a už je tej rozprávky koniec :-).
