Precious little angel, pesnička od mojej obľúbenej Annie Lennox, presne vystihuje to, čo cítim z nového člena rodiny E. V živote sa nám tak stáva, že stretneme ľudí, s ktorými si rozumieme chvíľku, dlhšiu chvíľku a chvíľku zvanú „navždy“. Keď si spomeniete na moje prvé svadobné fotenie, zistíte, že sme zase s Veronikou a Tomášom. Tomáš je človek, ktorý nastúpil do nášho štatistického tímu pred 13 rokmi. A hneď sme si tak nejak rozumeli. Viedli sme debaty o živote, zašli spolu na obed, povedali si veci, ktoré len tak bežne nevravíme. Lebo dôvera. Lebo rovnaká vlnová dĺžka. Lebo fajn nálada. Keď sa na scéne objavila Veronika, netušila som, či naše rozhovory budú pokračovať alebo skončia. Ale Veronika zapadla do kruhu a tak naše rozhovory pokračujú dodnes, ba čo viac, sme už taká širšia rodina.
Prišla prvá vlna Covid 19. A do toho radostná správa. Čakáme bábätko. Veronika zostala doma, nemohli sme v práci sledovať meniace sa bruško. Ale aspoň telefonicky, cez video a sem tam osobne, som mala to potešenie byť pri celom zázračnom procese. Jedného dňa mi pristála správa v mobile. Bolo to niečo vyše hodiny po príchode nového člena rodiny do našej dimenzie. Tešila som sa ako malá. Moja túžba po bábätku bohužiaľ, napriek maximálnej snahe, naplnená nebola. Odvtedy je každé zrodenie pre mňa taká malá sviatosť. Žiadna samozrejmosť. Zázrak. A teším sa s rodičmi. Úrimne a zo srdca. Ale tu špeciálne. Ako by to bolo dieťa mojich reálnych súrodencov. Niekto blízky a spriaznený.
Presne mesiac po zrode, napriek začínajúcej obrovskej druhej vlne Covid 19, sme fotili. Doma. Len tak. Podľa nálady. Podľa drobcovho denného programu. Na žiadosť rodičov nepublikujem bábätkovskú tvár. Rešpektujem ich súkromie. Ale poviem Vám, je krásny. Líčkatý, s takým mudrlantským kukučom. Taká malá chrumka. A fotenie zvládol skvelo. Šikovník!!!
