Opakovane dostávam otázku, ako také portrétovanie vonku vlastne prebieha. Nech sa páči, pripájam ukážku z posledného fotenia s Baškou. Platí rovnako pre ženy, ako aj mužov.

Po úvodnom telefonickom alebo mailovom zistení, na čo má daný portrét slúžiť, vyberieme lokalitu a čas, ktorý obom stranám vyhovuje. Najlepší čas je v zlatej hodinke, čiže približne hodinu po východe slnka, alebo pred západom slnka. Samozrejme, nie vždy sa dá využiť práve tento čas. S Baškou sme sa dohodli na skoršom stretnutí, chceli sme pred fotením ešte stihnúť vypiť kávu a pokecať si. 

Je krásny jarný deň, čas okolo piatej a presúvame sa na druhý breh Dunaja, na petržalskú stranu. V miestnom lesíku by sme chceli spraviť sériu bežných uvoľnených portrétov. Už dávnejšie som zistila, že fotiť viac ako hodinu je pre obe strany únavné. A rovnako tak meniť veľa lokalít. Takže náš plán je nasledovný: fotíme cca hodinku a na tom istom mieste pohľadáme niekoľko zákutí, ktoré využijeme. Samotné presúvanie z miesta na miesto nám tak nezaberie veľa času. 

Môj cieľ je nájsť pekné svetlo pre portrét prirodzene nasvietený spredu, zboku, zozadu. Vnárame sa do útrob lesíka. Hľadám svetelné škvrny na zemi, podľa nich viem určiť, kde chcem Bašku postaviť. A samozrejme sledujem aj okolie. Smeti, zbytočné stromy, popadané haluze v zábere nepotrebujeme.

Naše prvé miesto je len malý kúsok od cyklocesty smerujúcej po hrádzi smerom k Danubiane. Bašku staviam tak, aby svetlo svietilo priamo do tváre, ale zároveň ju posúvam tak, aby jej nevadilo v očiach. Stáť na slnku, kde nám lúče vypaľujú zrenice je nepríjemné a hlavne nefotogenické, keďže prirodzená reakcia každého z nás je buď oči zavrieť, alebo minimálne prižmúriť.

Ďasie miesto je hneď oproti a keďže mám rada vo fotke nejaký dej, využívam Baškine krásne vlasy. Vravím:”Baši, otáčaj sa na mňa tak, aby si hýbala hlavou a najmä vlasmi.“

Spravíme ešte jeden pokus, kde má Baška zatovrené oči, tieto zábery mi prídu viac ženské a intímnejšie.

Využívam pozadie a cvakám aj pár statických portrétov.

Som rovnako zvedavá na zábery zboku – netreba mať portréty len spredu. Bočný pohľad je pre ženu väčšinou veľmi fotogenický.

Baška miluje stromy. Našla si svoj obľúbený a to je pre mňa úloha, nastaviť ju tak, aby sme využili svetlo.

Všetky fotky doteraz boli fotené tak, aby som Bašku zachytila od pol pása nahor. Teraz chcem odfotiť celú postavu. A samozrejme, aby Baške a ani mne nebolo dlho a nudne – predsa len sme všetci ako deti – vravím: “Baši, sprav dáku blbinu s výskokom.” A Baška razom ožíva.

Keďže vidím pekné svetlo zozadu, cvakám ešte pár záberov zblízka, zameraných na svetlo v Baškinych vlasoch.

Obe sme spokojné, overujem, či má Baška ešte chuť fotiť ďalej. Nie je žiadna profi modelka, rozumiem časovému limitu, ktorý každý z nás má, keď pocítime moment “STAČÍ”. Baška sa len usmeje a vraví: “ v pohode”. A obe naraz zbadáme krásne nasvietený kmeň spadnutého stromu. Vtedy mi napadne, že chcem využiť aj priame svetlo zboku. Baška teda sadá na kmeň a ja okolo nej krúžim a sledujem tieň na jej tvári.

Svetlo mäkne viac a viac, kmeň ktorý sme pred chvíľkou využili sa razom ocitá v tieni. Ale medzi halúzkami oproti sa to trbliece, opäť Bašku inštalujem do protisvetla, v ktorom už zostaneme do konca fotenia. Najprv chcem, aby Baška použila ruky pri tvári a vo vlasoch. Nech tie portréty nie sú nudné.

V tom okolo nás prefrčí cyklista a Baška má razom zaľúbený výraz. Vravím si: “asi bol ten chlapík pekný”. Figu … Baška naraz vzdychne a riekne: “ ach, aký krásny bicykel “. Od tej chvíle sledujem, že si obzerá každého cyklistu, ktorý okolo nás prefrčí. Teda pardón, nie cyklistu, ale jeho “fáro”. 

Ženy si rady menia na fotkách oblečenie. Aj Baška má v taške ešte dve alternatívy. Po krásnej bielej košeli prichádza na rad neutrálne béžové tričko. Baška je pre mňa prirodzený prírodný typ, preto sme si ešte v mailoch napísali, že chcem na nej vidieť neutrálne nekrikľavé farby.

Slnko zapadá a ochladzuje sa. Od Dunaja pofukuje chladivý podvečerný vánok. Nastáva správna chvíľka na teplý rolák. Vzniká tak záverečná séria modelkovských fotohrátok.

Hotovo. Balíme. Ešte chvíľku trkoceme na schodoch priamo pri vode. A potom huráááá domov, triediť a upraviť fotky.

Z hodinového fotenia som vybrala okolo 80 fotiek. Nie všetky sú obsahom tohto článku.

A okrem fotiek mne osobne zostáva príjemný pocit. Milujem túto prácu. Pár krát sa na mna Baška pozrela, či som ok, to keď som okolo nej pobehovala a menila svoj postoj do podrepu a späť, sprava, zľava, zhora, zdola. Asi vyzerám čudesne, keď hľadám správne svetlo a uhol záberu.

P.S. A spätná väzba od Bašky? “Zuzi, speechless. Veľmi pekné fotky si spravila, krásne to svetlo. Mám obľúbenú, túto:”

Baši, ďakujem. Apropó, mojich obľúbených je tam viac :-).