Už pár mesiacov s potešením fotím pre časopis Moja chalupa (moja_chalupa). A práve vďaka tomu sa dostávam na miesta, ktoré sú mi z minulosti známe, ale častokrát aj nie. Tak tomu bolo aj pri našom prvom výjazde s redaktorom Jarom. Našim prvým cieľom boli Haluzice. Známu tiesňavu som poznala len z obrázkov. Pri ich pozeraní som si neraz vzdychla: „ach jaj, bolo by tam treba zájsť.“ A ajhľa. Sen sa stáva skutočnosťou. V časopise bohužiaľ môže vyjsť len niekoľko fotografií. Je mi ľúto nechať ich zvyšok ležať len tak v archíve. Veď viete, keď ja raz chytím foťák do ruky … . Preto  píšem tento blog a postupne budem písať aj ďalšie. Dúfam, že sa potešíte a na niektoré z miest si aj vďaka mojim písačkám vybehnete. Ale lepšie by bolo, keby ste tam vybehli skôr, hneď po prečítaní článkov od Jara, priamo v časopise .-).

Haluzická tiesňava nie je veľká. Myslela som si, že áno, ale opak je pravdou. Napriek tomu som milo prekvapená. Malý kúsok divočiny a svojské čaro v ňom. Jaro je tvor zvedavý. Zbadá skalu v svahu nad nami a šups nahor. „Možno je tam jaskyňa“ zvolá na mňa. „Ale Ty sem nemusíš, je to strmé.“ Ja som tvor rovnako zvedavý, jasné že sa vydávam v jeho stopách. Ibaže … okrem zvedavosti mám jednu výnimočnú vlastnosť – nemotornosť. A poriadnu. Smerom nahor ako tak, ale spiatočná cesta je pre mňa „o hubu“. Zatiaľ čo si Jaro cupká ako kamzík, ja sa plížim ako slimák, predposrato sa hrbím, krčím, pridŕžam čoho sa len dá. A odrazu ruuuups, zemská príťžlivosť ťahá moje pozadie smerom k opadaným listom, starým koreňom a čerstvému blatu. Nakoniec sa rozvalím, sťaby kráľovná zo Sáby, rovno pred Jarovým prekvapeným zrakom. „Vidím, že nuda s Tebou nebude“ smeje sa. A zatiaľ ani netuší, akú pravdu vyslovil.

Po prejdení tiesňavy sa vydávame okolo kostolíka na náprotivný kopec zvaný Hájnica. Na jeho vrchole je postavená pekná rozhľadňa rovnakého mena. Pri kostolíku sa zdržíme len pár minút. Nafotím ho sprava zľava. Priamo uprostred stretáme pána Mihalu, ktorý kosí trávu, aby pripravil „interiér“ pre bohoslužby, ktoré sa tu chystajú. Jaro, kým ja fotím, spovedá pána Jána, zapisuje si poznámky, pôsobí veeeľmi svedomito. Už teraz sa teším, čo si neskôr v článku prečítam. Ale späť k Hájnici. Na kopci sú pri ohnisku lavičky. Na jednej z nich zhadzujem ruksak a vyberám Olyho (rozumej Olympus – pardon po novom OM System omsystem.com). Pár drevených schodov a som hore v rozhľadni. A z nej ľudkovia, paráááádny výhľad. Haluzický kostolík je pod nami ako na dlani a okolitá zvlnená krajina … mňam, mňam. Vidno  vysielač na Veľkej Javorine, bošácky kostol a z opačnej strany, no neviem, neviem, nechcem klamať, ale mám pocit, že v opare v diaľke vidím Veľký Manín. Podľa mapy by tomu tak kľudne mohlo byť, vzdialenosť autom je okolo 70 km, vzdušnou čiarou by to mohlo byť o trochu menej. A počasie máme parádne, viditeľnosť dobrá. Čo myslíte, môžem mať pravdu?

Našou druhou destináciou je pútnické miesto Skalka pri Trenčíne (putnickemiestoskalka.sk). A opäť moje splnené prianie. Kláštor Veľká Skalka je dobre viditeľný z R1, cestou smerom na Bratislavu, niečo málo pred Trenčínom – Zamarovcami. Aj sem som mala v pláne sa jedného dňa vydať. „Jeden deň“ je práve tu. Auto nechávame pri Pútnickom dome. V pláne máme pešiu prechádzku cez les ku kláštoru. Späť chceme ísť popri Váhu a niekde snáď nájdeme cestu nahor ku kostolu.

Začíname stúpať krížovou cestou. Na miestnej informačnej tabuli čítame o náučnom chodníku “ Malá – Veľká Skalka“ v dĺžke 2200 m a s prevýšením 128m. Pokojnou chôdzou by sme ho mali zvládnuť za 45 minút. Paráda. Po sedení v aute mi to príde ako viac než príjemná rozcvička. Vydávame sa teda benediktínskymi chodníkmi. Prečo benediktínskymi? Kedysi na tomto mieste hľadali v samote cestu k Bohu dvaja benediktínski mnísi, svätí Andrej-Svorad a Beňadik.

Hneď po prvom stúpaní nás prekvapí miestna hojdačka. Zavesená je na strome, za ktorým je krásny výhľad na trenčiansky hrad. Máme trošku smolu, momentálne svetlo nepraje príliš fotogenickému záberu, takže vzniká len taký cvak na pamiatku. A kým ja cvakám, Jaro sa už hojdá. Pokračujeme ďalej, odbáčame na avizované výhliadkové body (úprimne, nič svetoborné to nie je, keďže stromy s kríkmi sú tu poriadne rozrastené). Zato vidíme stopy hada v machu, krásne nasvietený kmeň stromu, do uší nám dolieha trilkovanie rôznych vtákov, skrátka obklopuje nás malebná lesná balada. Jaro ma nahovára ísť skratkou. Keď však vidím strminu podo mnou, vravím: „mne už dnes jeden pád stačil, Ty kľudne choď, ja pôjdem po značke.“ Jaro je gentleman, nenechá ma ísť samú. Ani sa nenazdáme a sme pri kláštore. Obchádzame si ho zvonku a tešíme sa na interiér. Aké je však naše sklamanie, keď sa na bráne dočítame, že kláštor je otvorený už len cez víkend. A my sme tu v utorok. Dobrá rada – overte si pred návštevou otváracie hodiny. Letná sezóna končí v polovici septembra (velka-skalka). No nič, zosmutnelí schádzame dole k Váhu. Keďže nám už hudci hrajú v žalúdku, na najbližšom peknom mieste dojedáme zásoby. Voda Váhu pomaličky plynie, slnko nám vyhrieva chrbáty, človek by tu zabudol na virvar sveta. Nám však treba cestu hľadať. Krásny cyklochodník nás privádza ku skale, na ktorej ide Jaro oči nechať. Raz darmo, lezec sa nezaprie. A tu nastáva „highlight“ dňa. Okolo skaly vedie chodníček. Napadá mi, že by to mohol byť práve ten náš chodník k autu. A tak sa otáčam na Jara, reku, ideme vyskúšať. Prvotnú krásu strieda strmina, v ktorej podhubí je strašný bordel. Staré fľaše, sklo, konzervy. Strach a hrôza. Zachytávame sa haluzí a ťaháme sa nahor. Aj by som sa vrátila, keby sme už nemali poriadny kus stúpania za sebou. A v tom zrazu Jaro skríkne: „Zmija!“. A ja múdro “ to nič, hlavne že to nie je vretenica“. Jaro sa rozosmeje „a vieš Ty, že zmija a vretenica je to isté?“ Rozmýšľam a po chvíľke sa plesnem po čele, trúba, zmiju s užovkou som si zamenila. Veď ako Jaro doobeda vravel – žiadna nuda :-))). Najprv čakáme, či sa zmija pohne. Leží totiž priamo na našom chodníku, jasne nám dáva najavo, že sme na jej území. Po chvíľke vravím „vezmime to bokom cez kríky, ja sa už nevraciam“. A tak Jaro ide ako explorer č. 1. Obaja vyzeráme ako lesné gibony, ruky naťahujeme po stromoch a nohy sa hojdajú v lufte. Len raz som ich položila na zem a tá sa mi hneď a zaraz začala strácať v hĺbke podo mnou. Už vidíme koniec, ale ako sa vyšvihnúť hore? Nieto jednej halúzky a namiesto pevnej trávy sa chytáme starej pokosenej žaburiny, ktorá nám zostáva v rukách. Mám slzy na krajíčku, som unavená, špinavá (to je slabý pojem) a smädná. Žeby predsa len povinný návrat? Nieeeeeeee.  Jaro robí posledný výšvih (horolezcom všetka česť) a s úsmevom mi podáva ruku, aby ma vytiahol. Hurááááá, sme presne pod Pútnickým domom zozadu. Som šťastná ako blcha, síce roztrasená ale fakt šťastná. Po dákej tej chvíľke, kým sa „odtrasiem“, napijem a vydýcham, si konečne vychutnávam výhľady. Vršatecké bralá sú hneď „za dverami“. Ešte pozriem na Jara ako sa vytešuje na skale nado mnou a otáčam to späť k autu. Je čas presunúť sa na posledné miesto dnešného putovania. 

Nachádzame sa v Nitrianskej Blatnici. Na miestnom parkovisku nám teta radí, nech vyjdeme autom ešte vyššie, ušetríme si pár zbytočných kilometrov nudným terénom. Poslúchame a dobre robíme. Pomaly sa zvečerieva a nám treba prejsť lesom dáke dva kilometre. Stúpame a ja každú chvíľku prosím: “ svetlo, svetielko vydrrrrrrž“. Sme v zlatej hodinke, najkrajšom fotosvetle. Romantické miesto, ktoré chceme vidieť, západ slnka, ticho lesa … mám v hlave presnú víziu. Ibaže v lese mám pocit, že sa stmieva príliš rýchlo. Skoro bežím, nech to stihnem. A stíham. Konečne sa pred nami otvára čistinka a na nej Jurko. Nie, nie, žiaden dvojnohý statný slovenský šuhaj. Jurko je hovorový názov pre Rotundu svätého Juraja (Rotunda_svätého_Juraja_(Nitrianska_Blatnica)) Je tu nádherne. Nikde ani nohy, máme to tu celé pre seba. Nad rotundou ide chodník priamo ku kalvárii. Je krásna. Jednoduchá a krásna. Celé miesto je zlatým klincom dnešného dňa. Po počiatočnom fotonadšení si konečne sadám a v tichu sa skľudňujem. Jaro už mlčky sedí dlhšiu chvíľu. Počkáme, kým posledný slnečný lúč zájde za stromy a v šere lesa pomaly a potichu schádzame k autu. Ešte cvakám pohľad na Zobor v diaľke, pre dnešok ozaj posledný.

Ďakujem Mojej chalupe (ipredplatne.sk/moja-chalupa) za príležitosť. Ďakujem jej z celého srdca. A Jarovi tiež.

P.S. Ak by ste chceli prispieť na údržbu Jurka, tu je stránka občianskeho združenia, ktoré sa o stavbu stará, všetky potrebné informácie nájdete na nej www.rotundajurko.sk.