Kedysi dávno som sa prihlásila na šamanský výcvik v Nízkych Tatrách. Ako prvú som na schodoch Mikuláššskej chaty – vtedy ešte neprerobenej staršej a menšej budovy (www.mikulasskachata.sk) stretla Ivanku. Bola mladá, slobodná, pážací strih a veľké modré oči. Na konci výcviku sme obe vedeli o našich silových zvieratách. Jej bola vlčica, moja holubica mieru. 

Prešlo takmer 20 rokov. Vďaka sociálnym sieťam sme síce nestratili kontakt, ale pomerne dlho sme o sebe nič nevedeli. Až Corona spôsobila, že sme sa opäť stretli. Ivanku zaujali moje fotky a tak sme spolu nafotili darček pre jej dcéru Hanku. Písala som o ňom tu: Mamin-darcek-dcere-k-narodeninam.

A vtedy mi niekde v podvedomí zacinkal nápad, že chcem Ivanu a jej hrivu (po pážacom strihu už dávno nieto stopy, namiesto neho má Ivka nádherné vlnité polodlhé vlasy hrdzavej farby) nafotiť niekde v lese, na lúke, pri vode, ale hlavne v protisvetle. A keď som sa motala v okolí Moravy, razom som vedela, že sem pôjdem s ňou. Kedysi v týchto končinách dokonca bývala.

Slovo dalo slovo, dohodli sme deň a v skoré ráno sme vybehli do lužného lesa plného stromov, pŕhľavy, lúčnych tráv a kvetov. Bolo tam úžasne, vzduch voňal rannou vlahou, zo stromov sa ozýval spev vtákov, pofukoval teplý vetrík a slnečné lúče naberali na sile. Babie leto ako vyšité. Postupne sme zobliekali vrstvy. 

Hľadala som svetlo a či sa mi to podarilo posúďte sami.

Do fotenia!

P.S. A čo tie dva vlčiaky na konci? Sú to vlčiačice – sestry, “náhodne” sme ich stretli. Žeby Ivanin symbol jej silového zvieraťa? Vlčica nebola, tak aspoň dve vlčiačice :-))).