Pred pár rokmi som kvôli problémom s chrbticou hľadala cvičenie, ktoré by bolo vhodné k postupnej obnove môjho pohybového aparátu. Kamoška mi dala info o cvičení pilates www.pilatesexpert.sk. A tak som poctivo chodila na individuálne hodiny a môj chrbát sa lepšil a lepšil. Na recepcii som stretávala vždy milú a usmievavú Martinku, jednu z cvičiteliek. Sem tam sme si vymenili pár slov a potom šla každá po svojom. Maťka do svojej miestnosti ako cvičiteľka, ja do svojej miestnosti ako cvičenkyňa.
Odkedy som začala zverejňovať svoje fotopráce na FB a IG, kontaktujú ma celkom noví ale aj starí známi ľudkovia. A tak sa stalo aj v prípade Martinky. Do messengera prišla správa:”Zuzi, nafotila by si nás ako rodinu? Nebude to celkom ľahké, máme aj psa, ktorý neobsedí, ak to zvládneš, potom si naozaj fotograf.”
Potešilo ma to. Pred viac ako rokom som zaregistrovala, že v Martinkinom živote nastali zmeny. Najprv svadba a neskôr nový člen rodiny. Dohodli sme sa na fotení pri Morave, v Devínskej Novej Vsi.
Je augustový podvečer, krajinu zalievajú teplé, zlatisté, slnečné lúče. Pred chvíľkou ma neznámy šuhaj, sediaci na lavičke pri moste “Chucka Norrisa” oslovil: “teta, boli ste na hríboch?” Skoro mi oči vypadli. Na chrbáte síce batoh mám, ba aj košík v jednej ruke. Ale ten je naplnený plyšákmi – medvedíkmi a zajacom. V druhej ruke nesiem minirebrík. Dievčina sediaca vedľa šuhaja ho hneď napomína: “čo si slepý? Veď tá pani má v košíku hračky. Skadiaľ si prišiel na tie hríby?”. Ďalej už nepočujem, mierim k začiatku cesty smerom na Vysokú pri Morave. V hlave mi víria myšlienky typu: ”a je to tu, starena si už :-))).” Opieram sa o zábradlie mosta a čakám. Už z diaľky vidím ako cupká Martinka s Jurkom, roztomilým to chlapčekom a vedľa nej kráča pán manžel s krásnym poľovníckym psom. Zvítame sa a spolu pokračujeme ďalej. Ako obvykle, opäť sa na nás vrhajú mnou zabúdané komáre. Keďže rodina C. býva v Devíne, na komáre sú zvyknutí. Nevravia teda ani mäkké f. Zbadám zátišie zaliate slnečnými lúčmi a velím: “Tu sa zložíme a skúsime spraviť pár fotiek.” Rodinu nasmerujem do uličky, staviam ich do protisvetla, nech im lúče presvietia vlasy. Ale ako na potvoru sa Franz, krásny Český fousek (u nás známy ako Český fúzač) nie a nie otočiť hlavou ku mne. Zacítil pach myší a iných hlodavcov a nie je nám nič platné, že by sme chceli jeho krásnu pózu tvárou vpred.
Martinka má stále rovnaký, nákazlivý úsmev. A páči sa mi aj ako mama, nerobí vedu z tečúceho nosa, či štípancov na Jurkovom líčku. “Veď odfoť ako to je.” Tlieskam jej.
Jurko už chodí sťaby veľký chlap, tak ho necháme, nech si trošku pocupitá. Striedame pózy na rukách, na zemi, s mamou, s tatom, všetci spolu. Až doma, pri úprave fotiek, zisťujem v akom obkľúčení krvilačných šeliem sme vlastne boli. Na každej ruke, či nohe retušujem aspoň troch komárov. Preto fotenie trvá približne 40 minút. Neviem ako rodina C., ale ja som si fotenie naozaj užila. Všetci boli náramne fotogenickí a šiel z nich príjemný človečenský kľud. Rada sa k ich fotkám vraciam.
Potešte si oči aj Vy!
