Poznáte to. Kopec roboty, kopec ľudí, kopec rozruchu. A potom príde deň, kedy chcete ticho, kľud, samotu. Aj na mňa to jedného dňa prišlo. Ráno som mala dohodnutú odovzdávku zákazky v Devíne. Rozlepiac oči, napadá mi: “veď ja môžem využiť tú odovzdávku na prechádzku popri Morave už z Devínskej.” A tak dávam klientke na známosť , že jej cinknem 10 minút pred príchodom do Devína, aby ma náhodou zbytočne nečakala. Nevedela som odhadnúť čas, ktorý potrebujem. Tobôž, keď som si so sebou vzala aj foťák :-). A veru, každý lístok, každá halúzka, každá výraznejšia farba zaujíma moju pozornosť. Keď zbehnem dole k rieke, nad hladinou sa prevaľuje ranný opar. Deň je ešte stále skrytý v hmlistom tajomne. Kde tu cez neho preblesknú slnečné lúče. Je chladno, dobre že mám tenkú páperku. Po zhruba pol hodinke odovzdávam robotu a teším sa na spiatočnú cestu. To už nemám žiaden limit, schádzam kam chcem, fotím koľko chcem, skrátka si užívam voľno. Akoby zázrakom, nieto tu temer žiadnych ľudí, sem tam cyklista, sem tam bežec a pri rieke loví zopár rybárov. Nádhera. Tu na mňa spoza zákruty vykúka cestička, tajomný tunel upletený z konárov a listov, tam zas drobné biele kvietky, ktorých je tu neúrekom. Tvoria priam svadobné zákutia. Zdvíham oči k nebu a vravím: “ ďakujem, že som sa tu narodila, ďakujem, že mám toľko peknoty hneď pod nosom.”
Ak sa Vám chce, prejdite sa teraz so mnou. Príjemné rozjímanie.
