Záver starého roka a príchod toho nového ma zastihli imunologicky nepripravenú. Dáka psota na mňa pár dní pred Vianocami skáče a nie a nie sa pustiť. Končí to boľavým hrdlom, plným nosom a teplotou v posteli. Dokonca ani na Štedrý večer nie som schopná z tej postele vyliezť. A tak máme online prenos s rodičmi a súrodencami. Kým oni jedia za spoločným stolom, ja si prestieram stolček pri posteli. Jeme všetci naraz. Odsledujem aj rozbaľovanie darčekov ale hneď potom sa lúčim a odpájam, oči mi už klipkajú únavou.

V pondelok po sviatkoch nabieham k tete doktorke. Po úvodnej Covid hystérii (napriek negatívnemu AG aj PCR testu je pani doktorka presvedčená, že mám Covid, ja som presvedčená o opaku), končím s predpisom na ATB. Celý týždeň poctivo pijem liečivý elixír. Silvestrujem bez kvapky alkoholu, ešte stále v posteli. ATB využívané, ale môj kašeľ a nos sú stále aktívni. Vďaka Bohu za kamošov. Keď mi Andrej (písala som o jeho super masérskych schopnostiach už minule, nech sa páči tu: ako-som-zrazu-zmenila-svoj-nazor) 4. januára ponúka zmenu prostredia, nezaváham ani chvíľku. Balím foťák a turistické rárohy a večer si k nemu sadám do auta. O necelú hodinku a pol sa už vítame s jeho ženou Katkou v rodisku Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka – kto vie kde? Áno, áno v Uhrovci, pred chalúkou “u lesa”. V stredu ráno sa budíme do zamračeného rána, teplo, tmavo, blatisto. Poobede to isté v zelenom. A tak na potulky po okolí neberiem svojho miláčika, len seba sa.

Na Troch kráľov, sviatočný to deň, sa nič nemení. Počasie nanič, motáme sa so psom po okolí v blate a teple. Zmena nastáva na obed. Avšak nie tá, na ktorú čakáme. Po troch lyžiciach obeda cítim, že do seba nedám už ani zrnko ryže. Som plná na prasknutie a behom sekundy som unavená ako ťažný kôň. Ospravedlňujem sa, musím si ísť ľahnúť. Spím dve hodiny, chytá ma zimnica a bolia všetky kosti. V polospánku sa snažím komunikovať so svojim organizmom, nech sa dá dokopy. Po dvoch hodinách počujem Andreja a Katku, ako sa chystajú s Cristoferom von. Mňa dáko bolí brucho. S nechuťou opúšťam teplo periny a zisťujem, že vonku prituhlo a svieti slnko. Návrh prechádzky je výstup na Jankov vŕšok. Odmietam. Nevládzem. Chcem späť do postele. Vidina teplej periny a zavretých očí je tak lákavá. Prespím poobedie, večer, ba aj noc. O štvrtej ráno sa budím na príšerné kŕče v bruchu. Je vymaľované. Asi sa zbalím a vlakom sa vrátim domov. Keď to ráno vravím Andrejovi a Katke, tí ma odzbroja otázkou:”a čo keď Ťa to chytí vo vlaku? V lokálke nie je ani wecko.” Zostávam teda. Našťastie prehánkové obdobie je vždy len chvíľku po jedle a pití, po dákej hodinke som schopná navliecť na seba háby a vypadnúť von. Piatkové ráno je ako zo žurnálu. Konečne slnečný, bezveterný, mrazivý deň. Idem venčiť s Andrejom. Tráva je pokrytá ligotavými kryštálikmi, blato zmrznuté, slnečné lúče presvitajú medzi stromami. Celkom iná atmosféra.

Po obede, dnes dostávam varenú ryžu s mrkvou, máme v pláne výšľap na Jankov vŕšok. Chalúpka stojí priamo na trase červenej značky vedúcej priamo k pamätníku. Je krásne. Svetlo oteplieva a keď obídeme areál pamätníka, vrátane amfiteátra a sloganov hneď vedľa neho, a vraciame sa späť, celá krajina sa ponára do teplého oranžového svetla. Je niečo okolo pol štvrtej, mám tak pol hodinku na fotenie za ideálnych svetelných podmienok. O štvrtej zájde posledný lúč za kopec a krajina tmavne. Akýsi smutný tón to zrazu po tej ohnivej nálade všetko má.

V sobotné ráno sa môj stav nijakovsky nemení. Po rannom – nazvime to už – rituále, sadáme do auta a vezieme sa do vedľajšej doliny, presnejšie na koniec dedinky Uhrovské Podhradie. Náš cieľ pre dnešok je modrou značkou dôjsť až na Uhrovecký hrad. Zatiaľ svieti slnko, aj keď opar cítiť nad krajinou a podľa predpovede sa má zamračiť. Mrzne ako divé. Ale nefúka, čo je super. Motáme sa mierne stúpajúcim chodníkom dáku hodinku a sme na mieste. Vedeli ste, že hrad Uhrovec je jedným z architektonicky najhodnotnejších slovenských hradov? Ja nie. Má zachovanú neskororománsku kaplnku a veže, rozsiahly renesančný palác s mnohými architektonickými detailami. Vidieť môžeme taktiež krb, záchod, aj cisterny, ktoré sa na iných hradných zrúcaninách nezachovali. Po chvíľke sa otáčame, dnes je hrad na prehliadku zatvorený.

A to je koniec. Zvyšok soboty oddychujeme, hráme súťažnú hru a pomaly sa chystáme na návrat domov. V nedeľu sa v aute modlím za bezúhonný priebeh cesty (pre mňa samozrejme) a keď ma Andrej vysádza pred rodičovským domom (máme oslavu), s radosťou trielim na toaletu. Zatiaľ mi pán otec prináša Imodium a opäť sa stávam človekom :-).

Šťastný nový rok a nech Vás pliagy obchádzajú a zdravie zotrváva!