Sedím na Rudnayovom námestí a čakám. Na koho? Na čo? Karol (karolsrnec.sk) mi ponúkol účasť na fotení dobových kostýmov z americkej občianskej vojny (roky 1861 až 1865). Táto krvavá vojna prepukla medzi severnými štátmi, ktoré boli lojálne Únii a južnými štátmi, ktoré sa odčlenili a vytvorili  Konfederované štáty americké. Občianska vojna sa začala v dôsledku nevyriešenej situácie zotročovania černochov v južných štátoch. Ak chcete viac z histórie, kliknite sem Americká_občianska_vojna.

Veľmi sa teším, že sa konečne osobne zoznámim s manželským párom, ktorého tváre už roky poznám z Karolových fotiek. Peter Reinhard Hricák a jeho manželka Katarína sú pravidelnými Karolovými modelmi pri testovaní rôznych fotoaparátov a objektívov. Petrove oči a jeho uhrančivý pohľad som si dobre zapamätala. Katarínka je zas jemná a ženská. Som zvedavá, či aj na živo budú moje pocity rovnaké. Karola zatiaľ nikde, ale keď sa postavím, vidím pár odetý v oblečení na prvý pohľad neladiaci s dnešnými časmi. Kývam im. Kývajú mi naspäť. Fajn, sú to komunikatívni nehanbliví ľudia. Takých mám rada.

Vonku je asi 30 stupňov, vzduch stojí, pot sa zo mňa leje. Ani nechcem pomyslieť ako musí byť Petrovi a Katke. Peter je navlečený do vlnených nohavíc, košele, vesty a vlneného kabáta. Na nohách má veľké hrubé čižmy. Je to odev južana, myslím že smelo môžeme povedať zástancu otroctva. Keď sa ho pýtam, čo je to za odev, Peter odpovedá: “mám odev južanského dôstojníka konfederácie a podľa pracky som z Virginie. A Katka má šaty ženy z tej doby.” A Katka dodáva: “Mám ich oblečené po prvý krát, sú čerstvo ušité.” ” A kto Vám to šije?” vyzvedám ďalej. Manželia sa pozrú na seba a so širokým úsmevom odvetia:” No, my.” “Vy????” vypleštím oči. “To si fakt šila Ty?” “Jasné” sklopí Katka skromne oči. A Peter pozrie na mňa a dodáva: ” veď môžeš niekedy prísť a ušiješ si aj Ty.” Už dávno ma nič tak nepobavilo. Ja a ihla :-))). Zvládnem očko na pančuche, dieru v ponožke a gombík. A to je tak všetko. Ostatné úpravy mi robia moje dobré kamarátky. Vedia, že som ľavá na ručné práce. Aj moja mama zalamovala rukami, keď sme mali do školy odovzdať ručne ušité vrecko na papuče, či vyšiť obrúsok na desiatu. Skrátka a dobre, šitie a ja nejdeme dohromady.

Prišiel už aj Karol. “Blesk máš? pýta sa. “Mám” odpovedám. Presúvame sa na hradby. Najprv nafotíme portréty jedného a druhého pri stene hradieb. Slnko sa v nich odráža od náprotivnej steny. A potom fotíme dvojicu, pri chôdzi, v pózach, ktoré by mohli byť typické pre manželov z Konfederácie. A prichádza hlavná časť: “Zuzi podaj mi sánky na blesk”. Karol už montuje statív, idem sa priučiť umeniu externého bleskovania. Keď to má zmontované, pýta si odpaľovač. A mňa v tú chvíľu zaleje pot. Tentokrát ale nie z tepla. Samozrejme, že zostal doma. Môj údes v tvári Karola rozosmieva. “Sranduješ, máš ho, však?” Kiež by to tak bolo. “Nesrandujem, zabudla som ho naozaj doma.” A je po výuke. Ide ma poraziť, aká som trúbka. Nič to. Fotíme teda bez blesku. Podávam Katke do rúk kvety. Mám rada ženy s kvetmi. Nech je to akákoľvek doba. Dnes, 20 rokov dozadu, či v čase občianskej vojny. Žena a kvet sú pre mňa ideálny pár.

Máme dofotené. Ešte chvíľku debatujeme a naše cesty sa rozchádzajú. Ak chcete vedieť viac o aktivitách Petra a Katky, kliknite na ich instagramový profil teokratos. Takmer všetko sa snažia vyrobiť sami. Katka šije, Peter kuje, reže, tepe … . Ani neviem, čo ešte všetko. Aj rozhovor s nimi je perfektný. Človek sa dozvie kopec zaujímavých historických faktov. Až mám pri nich komplex z nedostatku vedomostí. Ale veď každý sme na niečo. Ja som napríklad úžasný zábudlivec.

Do skorého fotenia milý Peter a milá Katarínka. Bolo s Vami úúúúúžasne. Teším sa na ďalšie fotenie s Vami. A jasné, Karol, Tebe ďakujem za príležitosť tohto vzácneho stretnutia.