Čím sme starší, tým viac cítime potrebu rodiny a koreňov v nej. Preto sa teším každej jednej fotopožiadavke, ktorá sa týka rodiny.

Lucka prišla s nápadom nafotiť ženy jej rodu, čo znamená krásne tri generácie. Pôvodne ich malo byť 5, skončilo to na čísle 4.

Hneď pred domom, keď ma dievčence berú do auta, si všímam, aké sú to pekné ženské. Každá iná, každá zaujímavá. Na fotenie sú pripravené ako ešte hádam nik. Idú až z Trenčína a auto je plne naložené. Dokonca vezú aj stolček, či kvety v hrante … . Vyberáme sa na pole a z neho potom do húštiny. Keď sme tam fotili na jar s Hankou a jej dcérou Niki (hanka-a-niki-sestry/), všetko bolo prijateľne zarastené a v pozadí šumelo šáchorie. Teraz, hotová amazonská džungľa, rastlinstvo do pol pása. A po šáchorí ani chýru ani slychu, staré vyschnuté výhonky padli dole a vidno je len nové, ešte zelené stonky s listami. Brodíme sa do stredu húštiny, tam kde svieti pekné svetlo. Dupajúc po zeleni, rozprestierame deky a ja sa pomaly vzďaľujem. Ešte na poli sme si dali také rozohrievacie fotokolo. Dievčatá mi chodili tam a späť, držiac sa za ruky, rozprávajúc si niečo medzi sebou.

Teraz si sadá mama a stará mama na stolček a mládežníčky ju obstúpia. Vystriedame všelijaké kombinácie – všetky ženy spolu, stará mama s dcérami, stará mama s vnučkou, sestry spolu, dcéra s dcérou. A samozrejme nesmú chýbať portréty každej z nich. A potom už sadáme na deku do trávy. Sem tam slnko zájde a  opäť zas vyjde. Hodinka prebehne ani nevieme ako. Sme v obkĺúčení komárov. Bŕŕŕŕŕŕ. Nastáva čas na záverečnú sériu … tá džungľa vo mne evokuje myšlienku: ” Dievčence a teraz sa budete brodiť tou vysokou trávou ako Indiana Jones”. “A kto to je Indiana Jones?” ozve sa najmladší hlások.  Nuž tak, som už stará :-))). Ešteže zvyšok žien mi rozumie.

Užili sme si veľmi, naozaj veľmi príjemný čas. Milujem tieto piknikové fotenia. Spoznávam nové tváre, nové príbehy. A záver? Máme šťastie – človečina z nás ešte celkom nevymizla.

Do skorého piknikovania!