Jedného dňa mi v mailovej schránka pristál text: “ Zuzi máš v tento termín voľno? Chceli by sme, aby si nám nafotila našu svadbu. Stretli sme sa na svadbe Marcela a Ľubky.” Pozrela som do kalendára, a chytila sa so smútkom za hlavu: “juuuuuj, to mám obsadené, fotím inú svadbu.”
Odpoveď od budúcej nevesty, tiež Zuzky, ma ale dostala do kolien. “Ten ďalší víkend? Skúsila by som to presunúť.” “Ten ďalší víkend s radosťou” odpisujem späť. A tak sa po prvý krát v mojej svadobnej fotohistórii presúva termín svadby kvôli mne.
Začíname u ženícha v Priepasnom. Presnejšie u ženíchovej babky. Keď zbadám typický dedinský dvor, zaplesám. Obliekanie ženícha za pomoci svedka, ženíchovho brata chcem fotiť tu. A aj svadobné oznámenie s jeho doplnkami. Okolo nás zvedavo pobehuje nádherný zlatý retriever, skáče, ňuchá, až to ženích nevydrží a zavrie ho do šopy. Rozumiem, ale škoda. Rada by som sa s ním v iný deň pohrala.
Na lavičke si rozkladám všetky caky paky k oznámeniu a keďže je Miro veľký milovník kávy, šup mu tam pár kávových zŕn.
Prichádza svadobná mama a o chvíľku už aj brat Milan. Milan pracuje v zahraničí, takže je po dlhej dobe opäť doma. Slzy radosti zo stretnutia sú nielen v maminých ale aj Mirových očiach. No nič. Máme prácu. Treba nám obliecť ženícha do saka a pripiť si na jeho šťastie.
Opúšťame dvor a tradáááá za nevestou. Tá sa chystá vo svojom dome v Krajnom, kde už s Mirom nejakú chvíľku spolu bývajú. Ale na svadbu musel Miro jednoducho z domu preč. Dvere nám otvára krásna Patrícia (patricia.adamcova) , práve ona Zuzku maľuje a češe.
Nevestu mám nafotenú, je čas pohrať sa s jej oznamkom a doplnkami. A popri mojom fotení sa na mňa Zuzanka hanblivo usmeje s otázkou: “a spravíš mi aj fotku s mojím psom?” “Jasné, čo by nie” rýchlo odpoviem “veď je to Tvoj veľký deň a ja som tu na to.”
To však už na dvere klope starejší. Prebehne tradičná odobierka, najprv sa ženíchovi ponúknu nevesty na výber, kopec smiechu popri tom a keď si ten nakoniec vyberie tú svoju pravú, prichádza na rad poďakovanie rodičom. A razom je zo smiechu plač. Čo je ale horšie, slzím aj ja. A tak rýchlo späť k módu “FOTÍM”.
Nevesta nasadá do auta a ide sa do Rudníka, privítať hostí. Aj svadobná miestnosť by už mala byť pripravená, smerujem práve do nej.
Blíži sa 14:00, obrad sa koná na úrade na Myjave. Vždy som vravela v Myjave, ale domáci ma poučili “to nikdy nevrav, je to na Myjave, hotovo.”
Po šťastnom spoločnom Áno a gratuláciách sa opäť presúvame do kultúrneho domu v Rudníku. Sranda je, že v tejto miestnosti som bola pred cca 2 mesiacmi na reportáži pre časopis Moja chalupa s Katkou Jesenskou (moja-chalupa). Na čelnej stene svadobnej miestnosti sa totiž nachádza najrozsiahlejšie prútené dielo na Slovensku “Košíkari v Rudníku”. Autorom je Ján Zeman, jeden z najznámejších slovenských košíkarov, držiteľ ocenenia “majster ľudovej umeleckej výroby”, ktorú udeľuje ÚĽUV. Dnes je však zo svadobných dôvodov dielo zakryté bielou látkou.
Kým však vstúpime, sú tu dáke tradície. Rozbitý tanier, prenesenie nevesty a tak. Veď ako na správnej svadbe.
No a potom sa my traja, novomanželia a ja, vytrácame z hostiny. Nasadáme do auta a smerujeme na Starú Myjavu, k priehrade. Dúfam, že stíhame západ slnka. Ako sa blížime k cieľu, na oblohe je stále viac a viac oblakov. Slnko stíhame prvých 10 minút fotenia a potom sa všetko zahalí do mrakov. Nič to. Aj tak je to stále fajn.
Po návrate zisťujeme, že sme nikomu nechýbali. Všetci sa bavia a tancujú. Paráda. Tak by to malo byť na každej svadbe.
S mladomanželmi sme dohodnutí, že keď sa celkom zotmie, spravíme aj pár prskavkových fotiek. A v tom ma Miro chytí za ruku a odvedie kúsok bokom od nevesty. “Bude aj ohňostroj, ale to je prekvapenie.” Mirovi sa v oku zablyskne slza. “To je pre otca, ktorý tu už nemôže byť s nami. Pozdrav do neba.”
Na rade je torta a jej ochutnávka. Svetlá sa stlmia, maldomanželia krájajú.
A aj svadobné hry majú na tejto svadbe svoje miesto. Polnoc je tu, ani neviem ako. Nevestu nám treba začepčiť. A zatancovať si redový tanec. A zobrať vyzbierané peniaze a zmiznúť :-). Srandujem. Ísť sa prezliecť. Počkáme na nich a po pár fotkách opúšťame zábavu.
