Výhody a nevýhody portrétneho fotenia v iný ako svadobný deň (dočítate sa v závere tohto blogu)

Minulú sezónu som preto, hlavne po slovách môjho brata – ženícha: “Ty mi svadbu nefotíš, Ty sa na nej bavíš!” zopäla ruky a prosebne zapišťala: “ prosíííím, aspoň svadobné portréty po svadbe, Vy budete mať pamiatku a ja si konečne užijem fotenie bez časového stresu. Prosíííím!” 

Dohodnuté. Aj nastávajúca švagrina súhlasí. Padne dátum: 17.7.2023. Jupíííí. Hmmm, to ešte netušíme,  aké peklo nás v ten deň čaká.

V hlave mám už dáke svoje predstavy, pýtam sa aj skoromanželov na tie ich. Takto vyzerá náš plán:

1. fotky s našou (rozumej ich) Ginou – fenkou zlatého retrievera, mojím krstňaťom – v Šamoríne na hrádzi

2. presun na Šranecké piesky, cestou fotky na menej frekventovanej “fotogenickej” ceste (ej veru, myslela som, že ju mám, opak bol pravdou, teda fotogenická bola ale tá frekventovanosť .-))

3. hlavné fotenie pri západe slnka 

4. fotky so šampanským

5. fotky s prskavkami.

Je dva dni po svadbe a náš fotočas je tu. V taške mám okrem fototechniky zbalené poháre na šampus, dlhé prskavky a kadečo iné, uvidíme.

A teraz k peklu nášho dňa. Pamätáte si horúčavy minulého leta? Tak presne v náš fotodeň vystúpala teplota na krásnych 39 stupňov. Peklo pre nevestu a jej make up, peklo pre ženícha v košeli, veste a saku a peklo pre mňa, pobehovať a vymýšľať v takejto horúčave je fakt na vraždu. No nič. Chceme fotky, musíme sa premôcť. Mini úľavu pocíti vari len ženích, sľubujem mu, že v saku ho fotiť v takom teple nebudem, použijeme ho len ako kulisu. Aj tak mu tú košeľu a vestu vôbec nezávidím. Je 14:00, aby sme to všetko postíhali, treba nám začať.

Na šamorínskej hrádzi to už trošku poznám. Fotila som tu už niekoľko krát, v lete aj v zime. Naša Ginuš fotenie veľmi nemusí. Moje predstavy o tom ako krásne si sadne a bude poslúchať sú v sekunde preč, ona keď zacíti vodu … zabáčame preto ešte pred hrádzou k stromovej aleji, tak aby ju voda čo najmenej “vyrušovala”. Snažíme sa jej na obojok pripnúť ozdobu od šikovnej kytice_od_lasice, miniverziu nevestinej kytice z bielej gypsomilky. Hmmm, Ginuške je šuma fuk, či ladí s nevestou, ťahá sa, sem tam kvíli, sme radi, že ozdoba drží na obojku aspoň chvíľku.

Dosť bolo trápenia, na bicykli prichádza tato nevesty a berie Ginušku k vytúženej vode a potom si to spolu šupnú skratkou domov.

My pokračujeme portrétmi. Slnko je ešte príliš silné, preto zostávame v tieni. Fotíme ešte dáku pol hodinku a tiež máme dosť. Horúci vzduch nám lepí všetko na telo, mokrí sme, takmer akoby sme sa v Dunaji vykúpali.

Presúvame sa na Šranecké piesky. Je to asi 45 minút jazdy. Za Plaveckým Mikulášom zaostrujem svoju pozornosť na predný výhľad. A keď zbadám prvú peknú zákrutu aj s rampou vpravo, velím: “Stojíme!”. Naivne si myslím, že cesta medzi Mikulášom a Lakšárskou Novou Vsou je skoro voľná. V úvode to tak vyzerá, ale po minúte na ceste zisťujeme, že tadiaľ fičí jedno auto za druhým. Keď šoféri vidia nevestu, celí šťastní trúbia na plné gule. A tak sa z plánovaného pohodového fotenia stáva poriadny triler. A namiesto 15 minút fotenia naťahujeme čas na raz toľko.