Rhodos. Za tmy s Majkou vstávame, aby sme stihli východ slnka. Chôdzou to máme približne 10 minút na pláž. Už z diaľky ho počujeme. Konečne. Môj milovaný. Môj zbožňovaný. Môj morský príboj.
Je úplná tma. Víta nás šum vĺn, putujúcich zďaleka. Pred našimi očami sa náhle trieštia na trilióny kvapiek rozlievajúcich sa po brehu. Sedíme v studenom piesku bez slov. Očami sa snažíme zachytiť obzor. Vzduch vonia po soli. Tvár nám hladká jemný, chladivý vánok. Do uší prúdia tóny jednej z najkrajších piesní na zemeguli.
Takmer zabúdam, že mám v ruke aparát. Až pocit zimy ma preberá z meditatívnej nálady. Prvý deň pri mori chodievam na výskumnú okružnú “jazdu”. Bez statívu. Cvakám na vysoké ISO, len tak, pre zábavu. Milujem ako sa vo mne stráca čas. Milujem ako sa vo mne prebudí pocit, že neexistuje nič iné, len more a jeho burácanie. A rôzne odtiene oblohy. Jej farba sa mení z takmer čiernej, na modrú, ba priam tyrkysovú. A nebeský maliar tam prskne aj trochu purpurovej, jemnej ružovej a oranžovej. Vstávam. Kráčajúc cítim ako mi piesok preskakuje medzi prstami na nohách. Odrazu vnímam, že aj ja som také malé, malilinké pieskové zrnko. O chvíľu sa mením na morskú vlnu. Pozerám ako sa hladina hojdá v rytme, ktoré si určuje more samo. Aj ja sa hojdám v jeho rytme. Začujem škrekot čajky. Obzor má teraz ružovo žltý odtieň. A v jeho strede sa objavuje kúsok slnka. Stúpa prudko nahor. Trvá to len pár minút a ohnivá guľa zalieva celú pláž svojim jasným svitom. Je po divadle.
Každé ráno vstávam pred pol piatou. V ďalšie dni už beriem aj statív a diaľkovú spúšť. Hľadám nové miesta. Ale kým ich nájdem, temnota ustúpi a ja mám vždy len pár záberov.
Dnes na ne hľadím aspoň v počítači. V ušiach mi znie nahrávka morskej melódie a ja sa modlím. Modlím sa za časy, kedy už všetci opäť budeme môcť ísť, kam nás srdce zavolá.
P.S. Keď si budete prezerať fotografie, skúste si zapnúť tento zvuk – zvuk morských vĺn 🙂
