Kedysi koncom marca mi v mailovej schránke pristál holub s úžasnou správou – Katka s Vladkom pôjdu v polovici septembra dovolenkovať do škótskej divočiny, kto by sa chcel pridať, nech sa ozve. Škótsko – hneď sa mi vybavil pes baskervillský, lochnesská príšera, búrlivé výšiny, more detektívok zo škótskych vresovísk … moje literárne detstvo. Holuba som teda odoslala naspäť so slovami – hlásim sa. Takto dáko sa nazbierala partia 6 ľudí, a vybrala sa za Katkou a Vladkom, ktorí žijú priamo v Škótsku. Počas leta sme sa stretli, aby sme si dohodli potrebné veci ako letenky, rezervácie na ubytovanie, bus, čo kto berie so sebou. Katarínka poslala skvelý itinerár spolu s nevyhnutnou výbavou – stan, spacák, karimatka, fľaše na vodu a turistická výstroj. Leto prešlo a konečne sedíme v lietadle smer Edinburg. Pol hodinku po pristátí, nasadáme do autobusu do Inverness. A tu sa konečne stískame s domácimi a ochutnávame prvé škótske jedlo a pivo. Spíme v domčeku našich hostiteľov, plní očakávaní z cesty, ktorá nás čaká.
Hneď na začiatku si dovolím trošku pozmeniť poradie slov v názve našej expedície, pretože náš prvý deň sa nesie v znamení raftu. A teda Risky je ešte skôr ako Whisky /aj keď chlapci už dáky ten dúšok zlatistého moku večer popili. Lenže to sa neráta – destilérky sú ešte pred nami/.
Asi hodinku autom od nášho prechodného bydliska, niekde pri rieke Findhorn, vystupujeme a dostávame neoprény, helmy a nevyhnutné inštrukcie, ako sa riadi loď. Úprimne, vôbec sa mi to nepáči, problém ihneď zareagovať na vyslovený povel by som mala v slovenčine, nieto ešte v cudzej reči. Je nás 7, Vladko dnes ešte pracuje. Delíme sa do dvoch lodí a keďže sa k nám pridávajú ešte dvaja belgičania, s Katkou tvoríme naozaj medzinárodnú posádku. Náš kormidelník Jack, angličan, je veľmi sympatický chalan. Svojou prácou je nadšený, trénuje aj vojenské posádky v zime, niečo v šýle ako prežiť. Zostáva mi dôverovať jeho schopnostiam, že prežijeme aj my.
Zo začiatku sedím spolu s Katarínkou v zadnej línii. Snažím sa počúvať povely a hlavne vykonať to, čo mám. Lebo povel je jedna vec a jeho náplň druhá. Kľudne to môžem popliesť, vysypať nás do rieky a zaplávať si dáku tu minútu v ľadovom kúpeli. A to teda vôbec nechcem.
Voda hučí, belgičan zdá sa nepočuje príkazy kormidelníka. A tak prichádza ku zmene, som vymenená. Belgičan sadá na moje miesto a ja som naraz v prvej línii. Ooo, bože. Spoza chrbta som nevidela kam smerujeme, teraz vidím každú skalku, každú vlnku. Ale Jack je humorista, ide z neho kľud a rozvaha a tak vypínam svoje strachy a len počúvam a plním jeho priania. Raz som veru jedno nepochopila, ale suseda ma stiahla do lode, takže som stihla včas zapadnúť do bezpečia člnu.
Dva krát počas raftu vystupujeme, berieme pádla a štveráme sa po klzkej cestičke popri rieke. Predsa len sme začiatočníci a vody v rieke od rána pribúda. Kormidelníci nás nechcú vystaviť nebezpečenstvu, preto člny splavia z brehu a my ich budeme čakať až za nebezpečnými zónami.
Ja som však bytosť veľmi šikovná, aj pri prechádzke mi hrozí úraz, trošičku sa šmyknem a šups pádlom po prste. Krvím len tak trochu, vlastne si to všíma až Jack, keď opäť nastupujem do lode.
Pri niektorých perejách zatváram pre istotu oči ale spoza môjho chrbta sa ozýva nadšený výskot Katarínky, ktorá si to nadmieru užíva a tak viem, že sa nič zlé nedeje. A keď oči rozlepím, aj ja sa vytešujem, že sme z tej zapeklitosti vonku.
Po dákej tej hodinke a pol máme občerstvovaciu prestávku. Lode sú priviazané o skalu, my dostávame tyčinky a džús a ešte jeden návrh. Ak by chcel niekto skákať zo skaly, nech povie teraz, tu je ideálne miesto na zoskok. Najprv zapochybujem, či dobre počujem, skákať zo skaly? Do tejto spenenej riavy? A ešte k tomu do tejto ľadovej spenenej riavy? No v tom vidím ako sa naši obaja belgickí dobrodruhovia hlásia a skáču do vody. Brrrrrrrrrrrrrrrr. Vylezú na skalu, 3,2,1 skok – počas neho fotka – bumps do vody a z celej sily plávať k člnu. Odvážlivci , klobúk dole. Chvíľku sedia, trasúc sa od zimy, ale keď opäť začneme pádlovať, zohrejú sa a je im fajn. Aj mne sa oteplilo na nohách, sedeli sme dosť dlho na to, aby mi v neoprénových papučkách vychladla voda a aj mne sa ozimilo. Ale už sme opäť zohriati a aj zohratí, pádlujeme k cieľu našej plavby.
Lode vytiahneme na breh a cvakáme posledné spomienkové obrázky.
Máme za sebou prvý adrenalínový zážitok, padáme sa prezliecť, najesť, večer ideme na miestnu muziku. Zajtra náš čaká … ale to Vám poviem až zajtra .-).
P.S. A čo bolo zajtra, pozajtra a po zvyšok nášho výletu si môžete prečítať na minarovicova.blog.sme.sk
