Poznáme sa roky rokúce. Nastúpili sme v ten istý deň do tej istej finančnej inštitúcie. Ona ako čerstvá absolventka, ja ako ostrieľaný človek z praxe po roku v Tatrabanke :-))). Andrejka bola mimoriadne chytrá, po čase odišla pracovať do ECB. A čo sa nestalo? Stretla Antonia, šikovného španiela, ktorý sa do nej zaľúbil. A tak sme boli na španielskej svadbe v Guadalachare a písali si správy, čo majú nového. Do ich rodiny pribudla Elenka, neskôr Martinko. Ako to už v medzinárodných rodinách chodí, navštevujú sa obe domáce krajiny a obe široké rodiny. Andrejka a Antonio kúpili byt neďaleko toho môjho. Cez prázdniny som si našla správu. „Zuzi, chceli by sme od Teba rodinné fotky, Antonio Ťa sleduje na Facebooku a vždy to povie. Teraz ideme na dovolenku, ale o týždeň sa vrátime a potom už odchádzame späť do Frankfurtu. Si voľná?“ Otváram pracovný kalendár a vychádza mi to jedine na deň pred ich odchodom. Odsúhlasené.
Dohodneme sa na večer, kedy bude teplé, mäkké slnko. Aby som ich neunavila, navrhujem prechádzku v okolí nášho bydliska. Našla som tam rôzne vstupy do skoro lesného územia, lúčne trávy, schody a nakoniec pekný listnatý les. Netušila som ale, čo týmto rozhodnutím spôsobím. Hneď na prvom fotomieste, po sekunde ako vstupujeme na vysvietenú trávnatú plochu obkolesenú stromami, sa na nás vrhnú krvilačné šelmy. Roje komárov, ako keby čakali len na túto chvíľu. Razom vidím na nohách každého fotočlena minimálne zo 5 cucačov. No nazdar. Nieto veľa času na nejaké štelovanie, prvé vhodné svetlo, zo tri cvaky a rýchlo preč. Musíme na slnko, tam sa krvilačníkov isto zbavíme. A tak sa prechádzame v zlatistej tráve, vysušenej od letných horúčav. Krvilačníkov sme sa síce naozaj zbavili, ale je tu tak horúco, že opäť robím len pár záberov a utekáme ďalej. Schody pri Iuvente by už mali byť v tieni. Cestou zbadám strom, tak ho využívam ako slnečník. V tomto teple a komárom svete potrebujem zachytiť všetko, čo sa dá. Konečne sme pri Iuvente. Na schodoch trénujú mladé bežkyne. Tréner mi ale dáva požehnanie, že časť schodov je len naša. A tak sa chvíľku hráme, je tu celkom príjemne. Vzali sme si jablká, teraz nastáva ich čas. Keď Antonio zažongluje, Elenka ho chce napodobniť. Sledujem ju ako sa jej darí. Nedarí, ale je chutná, ako sa tak zháči, keď jablko končí na opačnom konci schodov. Na záver vybiehame do blízkeho lesa, ale ako do neho vbiehame, tak z neho vybiehame, komárska etuda sa opakuje. Stihnem štyri fotky, zakývame si na rozlúčku a je po fotení. Nie vždy sa podarí pohrať sa ako by som chcela. Nevadí. Zopár fotiek máme a strávili sme spolu viac než príjemný čas. Cestou domov sa pýtam, kto s kým v akej reči komunikuje. Antonio s Andrejkou po anglicky, Andrejka s deťmi po slovensky a Antonio s deťmi po španielsky. A deti v škole ešte po nemecky a anglicky. Andrejka mi vraví: „Martinko ale ešte po anglicky nevie.“ V tú chvíľu sa mladý šuhaj ohradí sebavedomým „viem“. Andrejka mu teda káže niečo po anglicky. Martinko to spraví presne podľa jej inštrukcie. Mama sa len zasmeje, pozrie na mňa a vraví: „vidíš? Ani som nevedela, naozaj vie.“ Bolo mi s nimi fajn.
P.S. Teším sa na Váš ďalší návrat rodina, do skorého videnia!