Naše pôvodné plány boli ísť asi tak mesiac pred svadbou po uličkách Bratislavy a fotiť všade tam, kde majú snúbenci svoje ľúbezné spomienky. 

Nuž ale … v dohodnutú nedeľu sa rozpršalo a Katka chcela pekné slnečné fotky. A keďže je môj pár intenzívne zaneprázdnený, skončili sme s fotením večer pred svadbou v hoteli Carlton. Keď sme si upresňovali detaily fotenia, padol nápad, že by bolo fajn nafotiť také tie milé tulkacie zaľúbené fotky v posteli. Nie, nie, žiadna veľká erotika, iba také náznakové fotky plné objatí a bozkov a ružových lupeňov. A šampus v perinách na terase hotela.

A tak sedím na lavičke pred hotelom a čakám. V sms správe čítam, že môj pár bude meškať. Je mi to nad slnko jasnejšie, deň pred svadbou býva poriadne hektický. Sedím teda ďalej a sledujem deťúrence behajúce okolo prskajúcej fontány a ich trpezlivých rodičov, dozerajúcich na bezpečie svojho potomka. Niečo po siedmej pri lavičke zastaví auto a z okna vidím Majov srdečný úsmev. A spoza neho Katkin. “Už sme tu, prepáč to meškanie”. Vyskočím z lavičky a trielim ku vchodu pomôcť skoromanželom s odnesením kufrov, šiat, kytice … Vchádzame do apartmánu. Veľké priestory neutrálnych farieb. Tu budeme už od skorého zajtrajšieho rána fotiť prípravu nevesty, šaty, oznamká … Môže byť. A potom vyjdem na terasu hneď oproti divadlu a wau, výhľad ako z filmu. Teším sa.

Medzitým mi Katka vraví:” Zuzi, neviem či dnes voľačo nafotíme, Majko je unavený, nevyspatý, pozri aký je bledý. Nech si ide radšej ľahnúť.” Veru, farbu má Mário čudesnú. Takú ani ani. Rozmýšľam a po chvíľke si sadnem na gauč: “Ako poviete, môžeme si len tak posedieť a posŕkať prosecco a fotiť budeme až zajtra.” Majo sa okamžite prieči: “nič mi nie je, fotíme.” Medzitým mu zvoní po x-tý krát telefón. Vychádza na terasu a ja ho cvaknem. A vtedy mi skrsne myšlienka: “veď my môžeme urobiť rýchle fotenie tu na terase.” Idem za Katkou, nech sa vyjadrí. A odrazu je v izbe frmol. Majo sa oblieka, Katka sa oblieka, Katka sa maľuje a po chvíľke predo mnou stoja v plnej paráde. Po únave ani chýru ani slychu.

Je niečo pred ôsmou, svetlo je už také ani denné, ani večerné. Počkáme ešte chvíľku a pár minút pred deviatou vstupujeme na terasu. Najprv fotím bez blesku, v prirodzenom svetle.

Ale niečo tomu chýba. Vyťahujem teda blesk a tradááááá, fotky razom ožívajú. Fotíme naozaj len chvíľku, takú pol hodinku. 

Keď opúšťam hotel, zanechávajúc snúbencov za zavretými dverami, je niečo po pol desiatej. Rýchlo domov, pobaliť techniku a kúsok sa vyspať, ráno som tu zas. Zatiaľ dobrú noc .-). V ďalšom blogu sa dočítate ako prebehol komplet svadobný deň.