S potešením som tento týždeň fotila ďalší pár, ktorý sa už čo nevidieť stane párom rodičovským.
David a Linda ma vyzdvihnú pred obchodným centrom Danubia a vezú ma na pre mňa zatiaľ neznáme miesto, ich obľúbené. Tento druh prekvapenia mám veľmi rada. Fotenie tak naberá nádych dobrodružstva. Neviem ako to tam vyzerá, neviem aké svetlo tam je, neviem vlastne nič, okrem toho, že idem fotiť.
Zastavujeme v Rakúsku, na konci dedinky Berg, kde sa chodník ďalej vinie popri viniciach. Z jednej strany vinice, z druhej šíro šíre rakúske polia osviežené veternými mlynmi. Je niečo okolo šiestej hodiny podvečernej, svetlo je mäkké a teplé.
Ako prvé fotím Lindu samú, s bruškom. Je v deviatom mesiaci, bruško má teda krásne oblé a viditeľné. Na jej “keď ja sa neviem tváriť” sa usmejem, je fotogenická s pravidelnými črtami, peknými hnedými očami a chutnými pehami na nose. Po pár záberoch viem, že sa tváriť vie :-).
Keď už máme niekoľko čisto ženských portrétov, pridá sa aj David. A z tašky vyberá mini topánočky a myšku na hranie.
Presunieme sa na opačnú stranu chodníka s výhľadom do krajiny Burgenlandu. Kúsok od nás je pás viniča, super. Takže cvakneme pár záberov s krajinou a potom šup s nastávajúcimi rodičmi do vinice. Samozrejme, že sledujem okolie a keď skončíme, hneď zbadám ďalšie pekné pozadie, tu robím fotky v protisvetle, moje obľúbené. Raz som čítala sťažnosť fotografa, ktorého klientovi sa nepáčila svätožiara nad hlavou. Vraj čo má robiť s takým klientom. A všetci sme sa zhodli, že fotky to boli krásne, lenže koľko ľudí, toľko chutí. Mne našťastie zatiaľ žiaden klient na svätožiaru nefrfľal.
Vraciame sa k autu a za ním zbadám lavičku. No jasné, že fotím aj tu. A dozvedám sa, že je to rande lavička páru predo mnou. Aké fajné symbolické miesto.
Presúvame sa ešte o kúsok vyššie, tu zbadám krásnu žltú trávu, v ktorej sa odrážaju slnečné lúče. Opäť super miesto na fotky v protisvetle. A keďže chcem aj nejaké fotky v pohybe, vyberám z koša svoj tromf, plyšáka Ňufa. Myška je síce chutná ale malinká, potrebujeme niečo väčšie. A Ňufo sa presne hodí do môjho scenára. Akurát, že mu padá hlava dozadu. David sa ho snaží “prevychovať”, ale v chôdzi má Ňufo skrátka závrat. Keď ho vezme do rúk Linda, drží hlavu vzpriamene a usmieva sa. Raz darmo, materinská energia je mu zjavne milšia.
V tom zbadám vinicu ťahajúcu sa v kopci, škoda to nevyužiť.
Na záver mi David vraví: “a mohla by si mi spraviť aj takú, že sa vyzlečiem a pobozkám bruško?” “Jasnééééé”. A tak David zvlieka košeľu a predo mnou sa zjavuje svalnatý muž s kerkami všade. Idem k nemu bližšie, skúmam, pýtam sa na zmysel jednotlivých kresieb. Ale to je tajomstvo, to Vám už neprezradím.
Skrátka a dobre, hodinka je fuč a my opäť sadáme do auta a tradáááá ide sa domov. Bolo mi potešením milá Linda, milý David. Užila som si to s Vami troma. Dúfam, že aj Vy so mnou :-).