Na túto dovolenku som sa tešila takmer rok. Ešte v decembri som v katalógu CK BUBO Travel Agency (bubo.sk) objavila ich „úlet“ – fotozájazd Nepál – Dolný Mustang. Pod vedením Pala Breiera – absolventa FAMU v Prahe – odbor umelecká fotografia, fotografa v slobodnom povolaní, externého pedagóga na VŠMU – odbor dokumentárna fotografia, okrem toho cestovateľa a horolezca – sa prejde dolná časť treku okolo Annapurny. Chrumkavá trojkombinácia a teda dostatočný dôvod na prihlásenie sa, zaplatenie zálohy a pokus o splnenie si detského sna – byť v najvyšších horách sveta.
Máme tu október – deň D. O 10.00 sa naša foto-jedenástka (doteraz som z nich nikoho nepoznala) – Slávka, Jozef, Martin, ujo Janko, Peter, Ľubo, Katka, Zuzanka, Lucia, Denisa a ja, pod Paľovým vedením – vydáva v ústrety nepálskemu dobrodružstvu a nasadá do autobusu s cieľovou stanicou Schwechat, odkiaľ nám o 13.35 letí lietadlo do Delhi. Bez komplikácií sa nakladáme do lietadla a po 7 hodinách a 15 minútach pristávame na indickej pôde. Ešte netušíme, že ďalšiu hodinu zostaneme sedieť v lietadle, je potrebné počkať na voľné miesto pre opustenie lietadla. V Indii je časový posun + 3 a pol hodiny. Konečne vystupujeme a ako transferoví pasažieri nemusíme vypisovať žiadne vstupné formuláre.
Indický letiskový úradník nás sprevádza do letiskovej haly, kde vytiahne papier s klasickým modrým indigom a začne si zapisovať naše mená aj s počtom batožiny. Po pol hodine sa vytráca a my máme rozchod. Paľo nám vysvetľuje, že takto to tu chodí, ideme sa zložiť do miestnej „lounge“ za poplatok 20 USD. Do odchodu nášho ďalšieho lietadla zostáva totiž niečo okolo 6 hodín a po vzhliadnutí priestorov, v ktorých by sme mohli zostať, volíme radšej trochu súkromia. Máme smolu, v tento deň je na letisku Dry Day (po našom „u Suchánkú“), v cene je však enormne vyšponovaná klimatizácia, časopisy, Internet, nealkoholické nápoje, káva, čaj a akési toasty a koláčiky. Všetko to ochutnávame, ja s trochou nedôvery, akosi všade cítim nejakú pachuť.
Asi po 4 hodinách mrznutia (klíma fičí ako divá) sa Paľo vydáva na cestu za našimi „palubenkami“ a po 10 minútach sa vracia s pokynom „Ide sa boardovať“. A tak všetci schňapneme svoje caky paky a necháme sa skontrolovať sprava aj zľava, zdola aj zhora, poniektorí musia vybaliť svoje fotobatohy, predsa len 3 baterky sú nebezpečný náklad, až sa nakoniec všetci dostávame k bráne vedúcej do nášho lietadla. Tu nám opäť, napriek predchádzajúcej kontrole, skontrolujú príručnú batožinu, veď čo keby náhodou a hurá, sme v lietadle. Dostávame malé občerstvenie, ktoré môjmu žalúdku nijak moc nelahodí, som unavená a chcem spať. Letíme asi hodinu a 25 minút, čo znamená že o 8.15 sme na nepálskej pôde (oproti Indii máme ďalší časový posun + 15 minút).
Vystupujeme z lietadla, staviame sa do rady na vstupné víza (potrebných je 25 USD a fotografia pasového formátu). Vypĺňame formulár na udelenie víz a k nemu patrí aj tlačivo o našom zdravotnom stave s otázkami typu: „Kašlete?“ „Smrkáte?“ „Máte teplotu?“. Na záver tlačiva máme telefónne číslo, na ktoré sa máme ozvať v prípade akýchkoľvek prejavov choroby. Tlačivo odovzdávame pri prvom úradníkovi, ktorý má cez ústa a nos natiahnutú rúšku, asi aby od nás niečo nechytil. Alebo my od neho? Staviame sa do ďalšej rady, na konci ktorej, zhruba po hodine, vypisuje akési poznámky tetuška, ktorá náš pas spolu s jej popiskami posúva dvom ujom a jeden z nich nám nakoniec víťazoslávne vlepuje víza do pasu. Hurá, sme voľní. Omyl, ešte je potrebné vyzdvihnúť batožinu, prejsť ďalšou kontrolou, opustiť priestor pred letiskovu halou (k tomu nám dopomáha príslušník letiskovej stráže) a konečne sa stretávame s pravým nefalšovaným káthmandským ovzduším.
Brrrrrrr – teplo, smrad, smog, hluk – teraz neviem, či to smrdím ja, či všetci tí okolo nás sa rojaci taxikári, nosiči batožín, svätí muži žobroniaci o svoj bakšiš … šofér nášho minibusu nás nevedno prečo vedie aj s celou batožinou dookola po celom parkovisku, aby sa s nami vrátil na jeho začiatok a slávnostne nám ukazuje auto, do ktorého nastupujeme. Pravdepodobne ide o „pravidlo“ pohybu v smere hodinových ručičiek – aspoň tak to funguje pri obiehaní hinduistických a budhistických chrámov. Zrazu mi chýba naša povestná západniarska pragmatická logika. Som v cudzom svete, s cudzími zvykmi a tak sa zo mňa stáva bábka, ktorá ide, kam ju pošlú a robí čo jej povedia. V duchu hesla: „Nemeň Nepál, Nepál zmení Teba.“
Po prvých asi 200 metroch ma chytá panika z dopravy. Jednak sa tu jazdí ako v Anglicku, teda vľavo, ale čo je horšie, o nejakých značkách, či semafóroch ani chýru ani slychu. Chaos nad chaos. Trúbenie, motorky prechádzajúce zľava doprava a naopak, takmer pod kolesami nášho auta. Je strašné teplo a všade sa víria kúdole prachu. Pomóoooooooooooc. Mám rada ticho, kľud, poriadok. Čo som to urobila? Veď tu neprežijem ani deň. A to sa už šinieme miestnymi uličkami, cez okno prúdi pach stoky (mám pocit, akoby som bola na záchode v stave svojej najväčšej dyzentérie), v prachu sa hrajú deti, behajú psy, na zemi sú rozprestreté plachty s kusmi kozľacieho mäsa, ošklbané kurence, vidím aj nejaké ovocie a zeleninu … .
Moje prvé pocity z Káthmandú sú hrozné. Som šokovaná, sklamaná, zhnusená a mám strach, či toto zvládnem. V hlave mi skáču myšlienky jedna za druhou. Napriek tomu, že som videla x dokumentov, počula x cestovateľov, čítala x časopisov a kníh, som vykoľajená ako ešte nikdy v živote – mierne ma napína a chcem prepnúť „program“. Pred očami sa mi mihá nadpis posledného článku Ľuba Fellnera – „Keď zbadáte Káthmandú, zamilujete si ho“ … a v ústach cítim horké sliny.
V Káthmandú
Hotel Nature, v ktorom máme spať prvú noc, je príjemne tichý. Nachádza sa v turistickej štvrti zvanej Thamel, plnej rôznych obchodíkov, reštaurácií a kaviarničiek. Dokonca vidíme aj pekáreň s voňavými a skvelo vyzerajúcimi koláčmi. Izby sú fajn, máme vlastnú toaletu a sprchu. Netreba si všímať detaily, to že uterák nie je biely ale šedý, že vaňa je celá začiernená a že po stene lezie nejaký chrobák, je nič v porovnaní s ruchom ulice. Skladáme batohy, ideme zameniť peniaze a kúpiť pitnú vodu a potom šups do sprchy a čistých vecí.
A po chvíľke oddychu vyrážame do ulíc – dobré jedlo padne vhod. V Nepále je oficiálnou menou nepálska rupia a 100 NRP je zhruba naše jedno euro. Liter vody stojí v meste okolo 50 rupií, v horách podľa nadmorskej výšky aj 300. Cena sa takmer vyrovnáva pivu, takže je na každom z nás, čomu udelí prioritu – u mňa to bolo jednoznačné : ). Večera stojí okolo 500 rupií a musím povedať, že najedená som bola kráľovsky.
Moje prvé jedlo sa volá DAL MAWHANI a GARLIC NAAN, k tomu jeden Everest. DAL je nepálske národné jedlo a je to rozmixovaná šošovica uvarená s rôznymi bylinkami a koreninami, podáva sa v peknej miske a jej hustota je niečo medzi prívarkom a polievkou. K nej sa dá objednať buď ryža, alebo ako v našom prípade NAAN – chlebová placka pečená po bokoch pece, natretá roztlačeným cesnakom. A Everest je fajný – nepálske pivo, jedna z dvoch miestnych značiek (druhá značka je Nepal Ice). Pri účte sa automaticky pripočítava 10% prepitné, takže si už nemusíme lámať hlavu, koľko sa tu asi tak necháva trinkgeld.
Keďže sme unavení, ideme hneď spať, ráno skoro vstávame – smer Pokhara. O druhej v noci sa budím na príšerné štekanie psov a trieskanie fliaš o stenu, vykrikovanie podgurážených chlapov. Tie psy nie a nie prestať. Až okolo 3.00h nastáva opäť ticho a tak môžem nerušene spať do 6.00h.
Pokhara
Druhý deň trávime v turistickom autobuse. Zhruba 7 hodín trvá cesta do Pokhary, počas nej máme 2 občerstvovacie prestávky. V momente ako opúšťame káthmandské údolie, krajina začína meniť svoj charakter. Prechádzame okolo miest, ktoré vyzerajú ako cigánske osady, ale aj okolo nádherných ryžových polí, banánovníkov a jedinej nepálskej lanovky. Prvú zastávku máme hneď na miestnom trhu, škoda že nám mrholí, druhú v miestnej vývarovni, kde sa dá veľmi rýchlo, lacno a chutne najesť. A všade je k dispozícii závan západu, Coca Cola a tyčinky Bounty, Mars, Twix … prišlo mi to zvláštne, keď som si kvôli nevoľnosti kupovala Coca Colu od dievčiny odetej v tradičnom nepálskom odeve. Musím priznať, že tu sa mi ruch nezdá až taký hrozný, predsa len sme na vidieku.
Prichádzame do Pokhary, kde nás autom odvezú do hotela, ktorý vyzerá priam honosne. Izbu máme obrovskú a kúpeľna je tiež fajn, škoda len, že teplá voda nie je až tak teplá. Keďže je vonku okolo 30 stupňov, teplota vody nie je problém, aspoň sa príjemne osviežime. Pokhara je druhé najväčšie mesto Nepálu, polohou mi pripomína náš Poprad. Aj z nej vidno priamo na hory – masív Annapurnien a vrch pripomínajúci Matterhorn – Machhapuchre s výškou 6.993 m n.m.. Dnes je však zamračené, nevidno žiadne hory a tak sa po krátkej informačnej dišpute s Paľom a našim nepálskym sprievodcom Ajayom (my sme ho volali Azajáš – jeho služby si môžete objednať tu HimalayaThunderTreks) ideme pozrieť k jazeru Phewa Lake.
Jomsom, dolný Mustang
Tak a už mi je lepšie na duši, skoro ráno odlietame do Jomsomu, správneho mesta Dolného Mustangu, ležiaceho v nadmorskej výške 2.710 m n.m.. Tu prespíme dve noci. Na pokharskom letisku (pripomínam, že kontroly na letisku sú aj tu skvelým zážitkom) nás ráno privíta Machhapuchre, čo je dobré znamenie – zdá sa, že poletíme. Lety sú totiž závislé od počasia, v prípade zlej viditeľnosti sa jednoducho neletí.
V Jomsome ma chytá ujúkacia nálada. Po vystúpení z lietadla sa totiž predo mnou objavujú zasnežené kopce. Paľo nám ukazuje kde je TILICHO (7.134 m n.m.) a NILGIRI NORTH (7.061 m n.m.). Nilgiri má ešte svojich súrodencov – stredného (6.940 m n.m.) a južného (6.839 m n.m.). Ubytovanie máme rozdelené v dvoch hoteloch, náš sa volá Majesty. Po raňajkách sa vydávame do uličiek mestečka (po našom – dedinky v údolí).
Sem tam spŕchne, sem tam sa vyčasí a tak sa skupina rozdeľuje na dve časti. 1. časť ide do neďalekej osady a vypije čaj v mieste, ktoré navštívil aj Jimi Hendrix a tá 2. sa rozhodla vypraviť do Kagbeni – stredovekého opevneného mestečka s budhistickým kláštorom, ležiaceho na rozhraní Dolného a Horného Mustangu.
Muktinath
4. deň nášho výletu venujeme návšteve Muktinathu – je to hinduistické posvätné miesto navštevované množstvom pútnikov. Keďže sa nachádza v nadmorskej výške 3.760 m n.m. a my nie sme dostatočne aklimatizovaní, padá rozhodnutie, že do mestečka sa vyvezieme na džípoch a z neho pôjdeme peši až do Jomsomu. Po drobných peripetiách, kedy nepálci nechápu, že 11 európanov sa nevojde do jedného auta, v ktorom sa vozieva 17 domácich, priplácame ešte jeden džíp a vcelku pohodlne (ak sa to natriasanie dá takto nazvať), zhruba po 2 hodinách cesty vystupujeme z áut. Vzduch je redší a teplota nižšia.
Dostávame ištrukciu, že máme chodiť pomaly a pravidelne dýchať a žiadne prehnané výkony tu nie sú na mieste, ak sa chceme vyhnúť bolesti hlavy. Najprv idem podľa „nariadenia“, ale keď mi tá výška nič nerobí, nahadzujem svoje tempo a teším sa z hôr. Máme také striedavo oblačné počasie, hory príliš vidieť nie je, ale dá sa ich podvedome cítiť. Oplachujem sa v svätej vode, dostávam svoju prvú hindu-bodku medzi oči a zapaľujem prvé vonné tyčinky so želaniami pre svoju rodinu a všetkých blízkych i vzdialených. Po opustení areálu nám Ajaya uväzuje na krk šnúrky pre šťastie počas celého nášho treku.
Opúšťame Muktinath a vraciame sa do Jomsomu cez Jharkot. Tu navštívime chrám, ktorého mecenášom sa stal americký občan, ktorého syn pred niekoľkými rokmi zomrel v Himalájach pri zdolávaní jedného z himalájskych velikánov. Prechádzame nádhernou, trochu pustou, napriek tomu farebnou krajinou Mustangu. Keďže sa cesta v Eklobhatti spája s našou včerajšou trasou z Kagbeni, nasadáme do auta a záverečnú hodinku si skracujeme spôsobom, ktorý by som ako riadny turista nemala prijať. Ale čo, šetrím kolená a okrem toho, tú trasu mám už prejdenú (pekne sa teda vyhováram, len čo je pravda).
AK VÁS ZAUJAL NÁŠ VÝLET, ĎALŠIE DVE ČASTI NÁJDETE TU: www.ephoto.sk/photopointy.
P.S. Berte prosím do úvahy, že tieto zážitky sú opísané v roku 2009, dnes sa už na texte smejem. Bola to moja prvá veľká cestovateľská „experience“:-).
