Tehotenské fotenia mám veľmi rada. To, že žena, budúca matka je mäkká a nežná, to je jasné. Ale to, že sú nastávajúci oteckovia ku svojim partnerkám ako med, to je skrátka radosť sledovať. Kiež im to zostane po zvyšok života.

Evka mi písala tri týždne dozadu, voľno na fotenie mali až po 7. novembri, najlepšie cez víkend. Tam som mala voľnú už len nedeľu. Predpoveď počasia nič moc, ale veď to sa ešte môže zmeniť. “Plácli” sme si. Od piatka som pravidelne sledovala vývoj počasia na mojej obľúbenej www.yr.no/Bratislava . V sobotu večer bola zima, mrholilo, psota ako vyšitá. V nedeľu ráno rozliepam oči, kontrolujem telefón, či si to manželia O. nerozmysleli. Nikde ani písmenko, fotenie bude. Obloha je síce sivá, ale nemrholí, nefúka, teplota je na polovicu novembra znesiteľná.

O druhej hodine poobednej si na dohodnutom mieste podávam s Evkou a Robkom ruky. Vidíme sa prvý krát, ale ako to už u mňa býva zvykom, Vesmír mi prihral do cesty ďalší extra sympatický pár (ďakujem veľmi pekne milý Vesmír). Po nejakej ostýchavosti ani chýru ani slychu, hneď sa bavíme, akoby sme sa poznali už x rokov. Evka má so sebou tri druhy oblečenia, a aj bábätkovské hračky, kúsadlo, dupačky. Super. Fotenie teda delíme do troch sérií. Ako prvé navrhujem pózy. Tu mi Evka ukáže fotku tehulky v čiernom body, síce v ateliéri, ale išlo jej o pózu. A keďže má čierne obtiahnuté šaty, plním jej želanie. Následne budúcich rodičov “inštalujem” do obľúbených trsov tráv a kvetov, bohužiaľ už odkvitnutých. Ale aj tak má toto fotomiesto svojské čaro. Druhú sériu fotíme viac v pohybe. Stačí mi len jemne naznačiť, že by som rada trochu nehy, spontánnej láskyplnej nálady. Robko sa hneď ujíma svojej role a je priam dokonalý. Nežný dotyk, bozk na líce, či pery, pošepnutie do uška. Ide mu to prirodzene, fakt si to fotenie užívam. A nakoniec si Evka s úsmevom na tvári vyzlieka šaty a pančuchy a oblieka tehotenské rifle s mäkkým teplým svetrom. “Konečne” vypadne z nej v sekunde. Šnúrky na teniskách si delíme s budúcim tatom. On má na starosti pravú nohu a ja ľavú. Predsa len zohýňanie k šnurovaniu je už pre maminu náročné. “Môj” ľúbezný pár si sadá na kmeň stromu a ja sa trošku vzdialim. S nadšením sledujem ich hrátky s plyšákom. Na záver ešte pamiatka na bábätkovské pomôcky a pár póz. Myslím, že je koniec. Evka si nasadí čelenku a je v nej taká pekná, že zvolám: “poďte ešte na pár fotiek. Veľmi Ti tá čelenka pristane.” A mama s tatom idú a plnia pre zmenu moje prianie.

Hodinka je za nami. Čas, kedy zazvoní koniec a my sa vydávame na cestu domov. A ja sa neviem dočkať, kedy si sadnem za komp a budem vyberať z množstva skvelých obrázkov tejto milej dvojice. Pardón trojice :-).