Máte radi dovolenku, kde sa každý deň deje niečo nové? V tom prípade Vás pozývam do letného Grécka. Pomotáme sa v meste, pod zemou, v kaňone, na posvätnej pôde, vylezieme do výšok a zaplávame si v mori. To všetko v zrýchlenom čítacom móde, v realite nám to trvalo 10 dní.
Po prelete z Viedne, kde si v lietadle vychutnávame západ slnka z iného uhla ako bežne môžeme, sa presúvame do hotela. Kde sa nachádzame? Naša prvá zastávka je v meste Thessaloniki alebo v starších dobách známejšom Solúne, druhom najväčšom prístave v Grécku. V hoteli sa od začiatku nenudíme. Najprv treba kufre vyniesť až na piate poschodie, výťah sa totiž zasekol aj s hosťami v ňom. Potom na izbe skúšame vymoženosť modernej techniky, klimatizáciu. Hukot ako v tanku. A zima po chvíľke ako na Sibíri. O teplote medzi Saharou a Sibírom ani chýru ani slychu.
Zobúdzame sa nevyspaté, ohučané ale zvedavé, čo nás čaká vonku. Máme voľné doobedie, môžeme sa motať lárom fárom. Vyberáme sa do centra. Thessaloniki sú považované za mesto študentov. O histórii sa rozpisovať nejdem, kto má záujem, nech si pozrie Solún. Po dákej tej hodinke obzerania starobylých pamiatok smerujeme popri mori miestnou kolonádou do časti, kde sa dá posedieť v tieni a popíjať studené orosené. Po horúčave v uliciach nám prvý dúšok zlatistého nápoja pripadá ako liečivý balzam na otvorenú ranu.
Poobede sa autobusom presúvame do Verginy, bývalého hlavného mesta Macedónska. Známou sa stala v roku 1977, keď grécky archeológ Manolis Andronikos odkryl pohrebisko kráľov Macedónie, o ktorom bol dlho presvedčený, vrátene hrobky Filipa II., otca Alexandra Veľkého. Vchádzame do podzemia, priamo k hrobkám a artefaktom v nich nájdených. V podzemnej kinosále pozeráme film o tom, ako odkrývanie hrobiek prebiehalo. Milujem históriu. Vracia ma do iných svetov a vnemov. Viac o tomto historickom mieste čítajte tu Vergina.
Po ďalšom orosenom v miestnej záhrade opäť nasadáme do autobusu a presúvame sa do hotela v meste Ioannina. Tu strávime tri noci, čo nás teší, nemusíme stále baliť ruksaky.
Náš tretí deň je venovaný turistike. V pláne je prechod kaňonom Vikos (vikos), čo je približne 6 hodinový pochod v dĺžke okolo 12 km. Schádzame o dobrých 1000 metrov nadol, nad nami sa týčia skalné výbežky a my preskakujeme kamene v dne teraz vyschnutej rieky. Miestami sa strácame a opäť nachádzame. Musím povedať, že táto trasa, napriek jej kráse, mi berie dosť síl. Úvod bol super, v tieni, ale záverečná časť, kde spomínaných 1000 metrov treba zase vystúpať nahor, vedie strmhlav chodníkom na priamom gréckom slnku. Posledné metre mi pripadajú nekonečné. Úľava prichádza zatiaľ len v mojich predstavách. Predstavách čoho? Uhádnete? Správne, studené pivo je na túrach môj životabudič. Bežne pivo nepijem, ale keď som unavená a vyprahnutá, pivo je zázrak. A tak, keď vidíme viničom potiahnutú strešnú konštrukciu, radosťou ujúkame.
Na dnešné ráno sa veľmi teším. Sadáme do busu a smerujeme k Meteore, miestu, ktoré je známe svojimi monastierami. V roku 1988 boli zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Viac nájdete tu: Meteora. Pri predstave ako boli tieto kláštory stavané, sa mi rozum zastavuje. Ľudské odhodlanie naozaj nepozná hranice. Ľutujem len jedno. Keďže náš hotel v Ioannine je vzdialený približne dve a pol hodiny cesty, nemôžem tu počkať a fotiť v zlatej hodinke.
A opäť si plníme bruchá, raňajky v našom hoteli sú naozaj skvelé, plné rôznych gréckych špecialít. Dnes si ideme pozrieť historické kamenné mosty na zhruba 7 km dlhej trase medzi Vitsa a Kipi. Sme na skok od kaňonu Vikos. Po zhruba troch hodinkách chôdze sadáme do autobusu a pomerne dlhý čas trávime na jeho sedadlách. Konečne sa aspoň na chvíľku presúvame k moru. K tomu Iónskemu. “Naša” pláž sa nachádza v Syvote. Prvý krát si namočíme nohy, ruky, tvár do slanej, tmavej vody. Predtým si dáme na pláži výborné tzatziky. A ako inak, aj pivo. Tak ako sa veľmi teším, tak si neskôr v rovnakej intenzite “užívam” zažívacie potiaže. Neviem, či je to spôsobené názvom miesta alebo s chuťou zjedeným jedlom a následným pobytom na slnkom zaliatej pláži. Cesta späť do hotela je pre mňa hotovým utrpením. Nielenže mi je zle, potím sa, celé telo sa mi trasie, ale v mysli mám strach, aby som nespôsobila bordel v autobuse. Zatváram oči, modlím sa a prosím svoje telo, nech vydrží aspoň v stave, v akom sa nachádza teraz. A darí sa mi. Pred hotelom vystupujem bez straty desiatky :-).
Šiesty deň je dňom presunu. Smerujeme do Leptokarie, letoviska pri Egejskom mori. Tu si zložíme batožinu v hoteli, do ktorého sa vrátime už zajtra podvečer a pokračujeme v jazde až do horskej dedinky menom Prionia. Z nej sa približne štvorhodinovým stúpaním dostávame na chatu Spilios Agapitos (mountolympus.gr). Sme asi tak o 1100 metrov vyššie ako pri mori. Som unavená, smädná, bez energie. Začína mi byť zima. Obchádzem miestneho strážcu, ležiaceho s preloženými labami tesne vedľa mňa, a v izbe na seba naťahujem všetky možné vrstvy oblečenia. Najem sa spolu s ostatnými a trielim do postele.
Ráno nás čaká výstup na pohorie Olympus – kto chce, ide aj na najvyšší vrchol Olympu – Mytikas (2.918 m n.m.), kto chce tak smeruje na trošku nižšie vrcholy Skala a Skolio. Ja však ani na jeden. Po krásnom východe slnka, ktorý sledujeme z terasy chaty sa síce ladím na vysokohorskú túru, zvládnem aj dlhé tiahle stúpanie popod Mytikas, ale tam ma moja chuť opúšťa. Ako starnem, tak počúvam viac svoje telo ako odhodlanie. Keď cítim, že sa moja radosť z chodenia končí, naozaj končím. Ak sa teda dá. A tu sa dá. Lúčim sa s kamarátmi a pomaličky schádzam späť k chate a do Prionie. Tam sa všetci stretneme v miestnej krčme. Užívam si celý deň. V kľude a pokoji stúpam z nohy na nohu a velebím svoje rozhodnutie. Nebudem síce bohyňa z Olympu, ale ani znivočená Zuza s boľavými nohami a chrbátom.
Zvyšné dni preleňošíme v Leptokarii. Buď sme na pláži, kde popíjame kávu (je mi ľúto, musím povedať, že dosť hnusnú) a plážové drinky, alebo ochutnávame víno v trochu vzdialenejšom vinárstve (s radosťou musím povedať, že vynikajúce).
A tu výlet končí. Vari ste si trochu oddýchli a tešíte sa zas na ďalšiu dovolenku so mnou. Do skorého čítania!
P.S. Za zorganizovanie výletu patrí moja veľká vďaka turistickému klubu BJATEK (bjatek.sk), ktorého členom som už dlhé roky. Bol to rok, kedy som nestíhala zorganizovať nič vlastné a plne som si vychutnala luxus roly účastníčky zájazdu. ĎAKUJEM!!!
