Konečne je tu poriadne teplý, slnečný, februárový deň. Volám sestre Eve: „Chce sa Ti vybehnúť von a ukázať mi tú pláž za mostom Lanfranconi?“ „Jasné, o koľkej?“ znie okamžitá odpoveď. „O druhej a vezmi aj psa“, upresňujem čas. Medzitým mám inú prácu. V telefóne mi zrazu zabzučí správa: „môže ísť aj Megi?“ „Jasné“, znie tentokrát moja odpoveď.
Pečniansky les (Pečniansky les) je miesto, kam sa chcem ísť už dávno pozrieť. Od februára 2012 ide o chránený areál (bývalý ostrov Pečňa) v severnej Petržalke, medzi Dunajom a hranicou s Rakúskom. Jeho rozloha je 295,35 ha (zdroj Wikipédia) a sú tu tri stupne ochrany. Ide tiež o Územie európskeho významu zvané Bratislavské luhy, s významnými zdrojmi pitnej vody pre celú Bratislavu. Kedysi som tadeto preletela na bicykli smer Rakúsko, netušiac, čo za krásne zákutia obchádzam. Vždy, keď som prechádzala po pravej strane mosta, vždy som si vravela: „raz sa tam pôjdem pomotať s foťákom.“ A to raz nie a nie nastať.
Až dnes. Je to kúsok z hrádze dole brehom. Popri vychodenej cestičke kvitnú tisícky snežienok. Joy, sestrina psica, behá ako zmyslov zbavená. Teší sa … konečne po studených, sychravých dňoch, môže lietať lárom fárom, váľať sa v prachu a blate, ňufák ponoriť do vôd Dunaja, skrátka užíva si šťastný psí život.
Slnko je teplé, svetlo mäkké a keď prídeme k Dunaju, som prekvapená aké krásne stromy tu vidím, aký je Dunaj priesvitný, a koľko okrúhliakov sa tu povaľuje. Nádherný kus divočiny len na skok od živého veľkomesta. Pôvodne som chcela nafotiť Joy, ale jej rýchlosť je takmer nezachytiteľná. Ani náhodou nepostojí, o povele zostaň, či sadni nemôže byť reči. Iba keď ju sestra vezme na ruky, iba vtedy sa na chvíľku skľudní. Vyberám miesta podľa svetla. A volám aj Megi, sestrinu kamarátku, aby sa pridala k Eve. A nakoniec namiesto psa, fotím ich dve.
Užili sme si skvelé popoludnie. Do týchto miest sa ešte určite vrátim. S foťákom.
