Videla som ju ako bábätko. Katarínka … obrovské modré oči, malá pusa a nežná tvár. Rok čo rok som na nej mohla oči nechať. Krásne dieťa.
Postupne sme sa však videli menej a menej. Buď som na rodinných oslavách chýbala ja, alebo ona. Jej tvár v mojich spomienkach pomaly bledla.
A tu hľa, stretnutie po rokoch u našich na chalupe. Z dieťaťa je mladá dáma. Obzerám si ju. Tvár sa mierne zmenila, oči však zostali. Mám so sebou foťák. Razom prosíkam: “Katarínka, poď so mnou na hodinku do lesa”. Znie to mierne úchylne, viem :-). Ale moje fotenie je vlastne tiež úchylka. Tak čo.
Šli sme. Borovicové lesy na Záhorí milujem. Boli mojim domovom každé leto. Medzi nimi polia plné dozrievajúcich klasov. A Katarínka k nim krásne ladí. V jej pohľade je ženská sila. Až som sa zarazila aká veľká. Už to nie je žiadne dieťa. Vyrástla z nej ľúbezná divožienka. A to sa mi páči.
