Mamina G. oslavovala jubileum. Jej dcére Hanke prišiel na um špeciálny darček. Vyrobili sme mamine darčekovú poukážku na rodinné fotenie, ktorú si neskôr našla s celou kopou iných darčekov. V tom čase však vonku mrzlo, snežilo, mráz zachádzal do kostí. Dohodli sme sa, že fotenie zrealizujeme na rodičovskej chalupe v krásnej Skalici niekedy v lete. Presne pred rokom sme boli partia báb na myjavských kopaniciach celý jeden týždeň. A v rámci výletov sme venovali jeden deň práve Skalici. Objednali sme si prehliadku, takže som už o skalických zákutiach mala celkom dobrú predstavu. A veľmi som sa na toto fotenie tešila.
Ráno sadám na autobus do Senice. Tam prestupujem na Skaličan. Všetko stíham presne podľa plánu. Celý presun z Bratislavy trvá približne 3 hodiny. Na stanici už na mňa čaká Hanka. Sadám do auta a behom chvíľky sa ocitám na mne už dobre známej ulici pod hradbami, neďaleko františkánskeho kostola. Vstupujeme do starého skalického vinohradníckeho domčeka. Paráda. Stará brána so zvončekom, aký býva už len v rozprávke. Zvonku potiahnem malé kovové prasiatko trčiace z dreva, to je pripevnené o tenký drôt, či špagát, na konci ktorého sú zoradené 4 kovové zvončeky. Ich zvuk je čarovný. Na dvore máme prichystané taniere, príbory, poháre. Je čas obeda, pod nosom mi rozváňajú všakovaké dobroty. Mňam. Po obednej káve sa mamina a ocino G. prezlečú do šiat na fotenie a ideme k susedom. Majú v záhrade krásne schody vedúce priamo na hradby. Ani som netušila, že sa po hradbách mal pôvodne z bodu A do bodu B dostať aj klasický koč. Taká bola pôvodná predstava hradného skalického pána. V dnešnej dobe je však z bezpečnostných dôvodov pohyb po hradbách zakázaný. A tak zostávame len na schodoch vedúcich do hradobných výšin. Mamina mi pri obede prezrádza, že je z fotenia tak trochu nervózna. Že už to chce mať za sebou. A vôbec sa jej nečudujem. Aj ja by som bola. Teda na jej mieste. Snažím sa preto príliš neprekombinovávať, aj keď miesto pri schodoch a vo vinohrade je romantické a dalo by sa tu fotiť hodiny. Lenže zmyslom fotografa by nemalo byť len plnenie si svojich fotopredstáv a chúťok, hlavne keď vidí, že pre fotografovaného nejde o celkom príjemnú a pohodlnú záležitosť. A staršia ako aj moja generácia sa vo všeobecnosti nerada fotí. Akoby sme mali problém uvoľniť sa pred aparátom a nechať bežať čas len tak. Zmyslom fotografa by malo byť vytvorenie celej atmosféry tak, aby nafotil, čo nafotiť má a zároveň zanechal vo fotografovanom pocit, že sa mu to páčilo. Aby sa vždy, keď sa fotografovaný pozrie na fotky, objavil príjemný pocit: „jej, to bol pekný deň“. Preto fotíme len chvíľku a keď sa vrátime do „nášho domčeka“ spravíme ešte pár záberov a máme oddych. A potom už len posledná séria záberov a koniec. Rodičia sa opäť môžu prezliecť do svojich pohodlných šiat a užívať si letnej atmosféry. Vonku je horúčava, chládok na dvore je boží. Všetci sa neskôr vyberieme na zmrzlinu a s Hankou si ešte prejdeme starú Skalicu. Pred rokom mi napríklad ušlo, že pod Kalváriou sa nachádza Ledovňa, akási starodávna obrovská špajza, kde sa uskladňovali potraviny a nápoje (ledovna.sk). A rovnako tak som nič nevedela o starých židovských náhrobných kameňoch, nachádzajúcich sa hneď za Rotundou sv. Juraja (zidovsky-cintorin-starsi-skalica). Toto na fotení rodín a svadieb milujem. Zafotím si a kadečo vidím, počujem, ohmatám. Neviem ako Hanka, mamina a ocino, ale ja som si náš deň poriadne užila. Ďakujem Vám milí rodičia za príjemné prijatie a láskavú atmosféru vo Vašom domčeku. Bolo mi mimoriadnym potešením stráviť s Vami aspoň chvíľku.
