Júl 2021 je v mojom živote extra významný. Pred niekoľkými týždňami sa narodilo jedno chutné stvorenie, ktoré vtedy ešte netušilo, čo sa s ním stane. A naša família tiež. Čo naša família, ja som vôbec netušila, že sa zamilujem. Keď mi Janis so Sabi povedali, že kupujú psa, moje oči sa otvorili sťaby clona na foťáku č. 22. „A akého?“ „Zlatého retrievra, teda retrievricu, už sme vyplatili zálohu.“ Zlatý retriever je môj vysnívaný pes už desaťročia. Už by bol dávno so mnou, ale nemôžem mu to spraviť, keďže som stále na cestách. Preto som to odkladala na dôchodok. „Môžem byť jej krstná mama?“ vytreskne zo mňa spontánne. „Jasné“ znie okamžitá odpoveď. A tak mám krstnú „dcéru“ Ginu. Ešte pred príchodom k nám sme dostávali videá od pani chovateľky, ako naša Gina pekne rastie. Ochkali sme , vzdychali akáže je krásna, chytrá, šikovná. Až prišiel ten deň, kedy ju Janis a Sabi vzali k nim domov. A hneď na druhý deň mi ju prišli ukázať. Malá svetlobéžová guľka, dokonalý výtvor prírody. Vzala som ju na ruky a … láska ako trám. Malá bezbranná hruda kostí, krvi, svalov a chlpov. Veľavážny výraz v tvári. A zuby ostré ako britva. Keď sa trošku oťuká, kúše všetko ako divá. Najradšej má Janisovo ucho. Ale nepohrdne ani rukami, či čímkoľvek čo chňapne. Je ako na baterky. Chvíľku ako tornádo a vzápätí ľahne, preloží predné labky ako správna dáma, a už chrní. V spánku sa otáča, presúva, sem tam vstane (asi o tom ani nevie, len sa presunie taká zmátožená na iné miesto). Počas spánku nechce žiadne dotyky. Zatiaľ. Keď všetci odo mňa odídu, sadnem si na chvíľku, zatvorím oči a ďakujem Vesmíru. Splnil sa mi detský sen. Máme psa.

Načítať viac

Prejde niekoľko dní a s Ginou ideme do rodinnej záhrady. Raj pre našu krásku. Môže ňuchať, kmásať, objavovať. Predvčerom ju štipla osa do tlamy, dávame teda pozor, aby neliezla tam, kam nemá. V tom je totiž expert. V záhrade majú osy svoje obrovské hniezdo.“Ach jaj. Táto moja krstná mať. Stále za mnou chodí, stále ma niekde kontroluje. Veď ja som už veľký pes, všetko poznám, a čo nepoznám chcem ochutnať, rozhrýzť, či sa s tým hrať. Veď ja jej ukážem, aká som rýchla. Nechytí ma tá stvora viac.“ Toľko z úvah môjho krstňaťa. Pravdou je, že som poriadny dozor. Chcem mať akú takú istotu, že nezožerie otravu na myši, nestrčí ňufák do osieho hniezda, neprehryzne dáky elektrický kábel. Takže najradšej mám, keď si ľahne na chrbát, bruchom nahor a kľudne nech ma hryzie, síce to bolí, ale nič sa jej nemôže stať. A druhá fáza, ktorú milujem, je keď sa uloží a môžem ju nerušene sledovať. Ľahnem k nej na dlážku, trávu, parkety a pozerám ako sa jej zdvíha bruško, kriví ňufák počas sna, či trasú labky, sťaby bežala celosvetový maratón. Fakt je dokonalé Božie dielo.

Načítať viac
Pchááá, krstná mať má Ginu na víkend. Juchúúúú. Mladí idú na výlet a Gina ešte toľko neuvládze a tak prichádza moja úloha. Hneď po príchode ku mne Gina skáče na šamrlík, z neho na fotostan, z neho na posteľ, z nej dole na zem cez ventilátor. Nestihnem sa ani otáčať aká je blesková. No nazdar, musím to dáko zabezpečiť, aby všetko zostalo v stave, v akom to je. A tak vytváram zóny, kam sa Gina nemá dostať a kam vstúpiť môže. Ešte sa to dá, síce už kus povyrástla, ale stále viem ustriehnuť jej pohyb. Je chytrá. Pochopila, že najmenej ju buzerujem, keď si mi ľahne na nohy a ja jej vopchám ruku do papuľky a ona si môže kúsať. Lenže to kúsanie naberá na poriadnej intenzite. Z počiatočných malých dierok v koži sú razom dlhé krvavé škriabance. Nič to, máme aj hračky. Loptičky, prasiatko, karfiol. Všetko hračky pre deti. Zaujímavé je, že oveľa viac vydržia, ako hračky pre psov. IKEA prasiatko je s ňou od príchodu a stále je celé, so všetkými ušami a rypákom. Iba je viac ufúľané a cítiť ho psačinou. Hlavný bes má Gina hneď ráno, to lieta, kmáše, trhá, kúše. Nie je s ňou vtedy žiadna rozumná reč. Až po dákej polhodine sa unaví a trošku spomalí. To už aj niečo poslúchne. Vie si už sadnúť a za odmenu si dokonca ľahne. Von chodíme vždy keď sa zobudí, za celý víkend nedochádza k žiadnej toaletnej nehode. Vonku sa pekne vždy vyciká a to druhé robí zrovna vtedy, keď zabudnem sáčky. A tak zháňam na zber jej exkrementov čo sa dá. Papiere, listy, chcem byť vzorný psíčkar a nie dáke ľahkomyselné prasa. Zatiaľ sa Ginuške nechce chodiť na dlhé prechádzky. Viac ju zaujímajú listy a halúzky, samozrejme každý hýbajúci sa kus na zemi, každý pľuvanec, či odhodené jedlo. „Fuj, Gina fuj, nesmieš!“ To sú moje najčastejšie povely. Sama sebe si tým leziem na nervy, nuž ale ako jej dať vedieť, že sú veci, ktoré nemôže. Vrchol skúmavého Gininho blaha nastáva o pol tretej ráno. Mysliac si, že si len čurne a ideme späť, na svoje pyžamo dám len taký ľahký župan. Aké je moje prekvapenie, keď Ginuška začne trieliť, sťaby potrebovala obísť celé sídlisko, či je všetko v poriadku. A ja za ňou v pyžame a župane. O pol tretej ráno. Ešteže všetci slušní ľudia o takejto hodine spia. Počas dňa si ešte stále hocikedy ľahne a schrupne. Aj take dve tri hodinky. Vtedy si rozčapí labky ako kurča pripravené na pečenie. A ja mám oddych. Keď ju v nedeľu vraciam späť, som unavená ako kôň. Mať ju nastálo, som ako Twiggy. Nieto času pre mňa, všetok čas je jej. Viem, viem, jasné že by som to musela korigovať a nesledovala by som každý jej pohyb, takto si to ale ozaj vychutnávam. V pondelok ráno sa dosýta vyspím a už mi chýba. Ešteže zajtra s ňou opäť budem.Toľko zo správ z psačieho sveta, teším sa na Vás zas raz nabudúce! To už ale bude Gina mladá teenagerka, všetkého totiž veľa škodí. Aj písačiek o Gine :-).

Načítať viac